Šťastné a veselé a oxfordské

Oxford každý rok Vianoce oslavuje už od neskorého novembra. Musíme to stihnúť pre tým, než sa všetci rozpŕchneme na všetky svetové strany. A tak ako aj minulý rok, aj teraz každý college poriada vianočnú večeru; vianočné výbušné salónky sme otvárali dokonca aj vo fakultnej jedálni a moriak a ružičkový kel boli vynikajúce. Ako aj minulý rok, aj teraz sa po celkom Oxforde vyrojili stovky vianočných ozdôb a stromčekov. Tu sú.

Magdalen College

Na anglickom gympli

Jednou z prvých vecí, ktoré som sa naučila po príchode na Cambridge, bola anglická posadnutosť rozdielmi medzi štátnymi a súkromnými školami. Spýtať sa niekoho, či je zo súkromnej školy, je tak trochu tabu, podobne ako sa vyzvedať, či je niekto gay alebo koľko zarábajú jeho rodičia. Napriek tomu je to neoddeliteľnou súčasťou študentskej identity, rovnako ako to, aké známky kto dostal na posledných skúškach.

Keď som vysvetlila, že som sa na Cambridge dostala zo slovenskej štátnej školy, odpoveďou bolo často zdvihnuté obočie.

A možno si to čakala aj od seba?

Oxford je skvelé miesto: plné príležitostí, o ktorých inde ani nechyrovať, profesorov s profesionálnym prístupom a skvelou akademickou kariérou, ambicióznych spolužiakov. Napriek tomu – prirodzene – to tu nie je dokonalé. No dnes nechcem hovoriť o počasí a archaických pravidlách niektorých collegov.

O dve kolieska navyše

V Oxforde sa bicykluje každý. Je to síce mesto s viac ako 150 000 obyvateľmi, uprostred dopravných tepien do Londýna, Walesu a na severozápad, no prinajmenšom zo študentskej perspektívy je dostatočne malé na to, aby ste sa všade pohodlne dostali na bicykli.

Cyklistika je tu neoddeliteľnou súčasťou vysokoškolského života. Všadeprítomné ošarpané bicykle Oxfordu pridávajú na veku a excentrickosti; všadeprítomní cyklisti vás zase behom niekoľkých hodín vycvičia vždy sa pozrieť pred prechodom cez cestu. A ako keby tu toho nebolo dosť, to zúrivé šliapanie do pedálov a absolútna ignorancia dažďa vám pripomenú, že niekam pre čosi určite meškáte.

November, mesiac prihlášok

Oxford je už raz taký: v momente, keď prídete, vám začne pripomínať, že raz budete musieť odísť – a nie len tým, ako sa tu poctivo odpočítavajú týždne trimestra. Prednášajúci nám od prvej hodiny vysvetľujú, čo z učiva je skúškový materiál a čo len tak na okraj. Musíme si vybrať predmety a prihlásiť sa na skúšky mesiace vopred, s pohľadom pevne upreným na koniec školského roka. No v prvom rade je jesenný trimester obdobím prihlášok.

Všade samý zamat

Photo: Matej Bajgar

(napísané v piatok 7. novembra)

Brní mi mozog. Práve som sa vrátila zo Zamatovej večere – každoročnej oxfordskej oslavy a pripomienky Nežnej/Zamatovej revolúcie. Organizuje to študentský spolok Čechov a Slovákov tu na Oxforde. Každý rok sa zídeme, spoznáme nejakých nových kolegov študentov, podebatujeme s veľvyslancami, dáme si dobrú večeru. Súčasťou večere vždy býva diskusia s hosťami a českým a slovenským veľvyslancom na tému spojenú s ponovembrovým vývojom, odkazom revolúcie, súčasnými československými frustráciami. Toto a to víno, ktoré nám obsluha neúnavne nalieva, by bolo dostatočne vyčerpávajúce samo o sebe.

Tento rok je to ale iné. Pri príležitosti 25. výročia revolúcie spolok usporiadal Zamatový deň. Do Oxfordu sa kvôli tomu zhŕkol celý český vládny špeciál a ja ešte stále spracovávam všetko, čo bolo povedané a naznačené. 

Pre toto som sem chcela ísť

Je predvečer štvrtého týždňa (to už!?) a asi ešte nikdy predtým som v Oxforde nebola šťastnejšia.

Sčasti je to asi tým, že som mala narodeniny. Ľudia sú ku mne ešte milší ako zvyčajne a aj ten otravný a neúnavný hlas v mojej hlave, ktorý sa dusí vinou kedykoľvek si dovolím sadnúť si k šálke čaju bez nejakého odborného textu, mi dal výnimočne pokoj. Vypátrala som, ako v Anglicku vyzerá Zlatý Klas, a podarilo sa mi upiecť piškótu; po dlhom čase som mala obed aj s polievkou; a objavila som nový chodník popri rieke, plný farebného lístia a šťastných psov, ktorý ústí priamo pod lúkami Christ Church college.  

No najmä je to tým, že tento rok je akademicky niečo úplne iné.

Rok 2

Končí sa prvý týždeň nového trimestra, nového školského roka. Celé je to ako jedno čudné, pridlhé déja-vu: mám pocit, že som tu už bola, že som toto už robila, len to bolo trochu iné.

Čo je samozrejme pravda; koniec koncov, som druháčka. Ten pocit mierneho prekvapenia ma asi prenasleduje preto, že minulý rok bol taký dlhý a rýchly zároveň, a tak veľa sa toho stalo a zmenilo, že sa zdá neuveriteľné, že by sa to tu celé mohlo byť zas.

Dovi a ďak

O ťahaní dvadsaťkilovej batožiny po hrboľatých oxfordských chodníkoch by som dokázala rozprávať celé hodiny, ale kto by to čítal, že?

Pred odchodom som sa na rozlúčku zastavila v college. Marzia, Gregorio, Lidia a Lei upratovali po plese: naťahovali sa s káblami a hľadali zvyšné časti jedálenských stolov. Pomohla som im premiestniť reproduktory do tajných dverí, ktoré sa zrazu roztvorili na chodbe pri bare, a potom sme šli na popoludňajší čaj do kaviarne v kostole St Mary´s. Lidii a mne to ešte stále nejde do hlavy – kaviareň v kostole? – ale je tam veľmi pekne (priam božsky...) a tak sme neodporovali.

Bol to zvláštny popoludňajší čaj: môj veľký kufor mi verne ležal pri nohách a tak môj blížiaci sa odchod nemohol byť nápadnejší. Snažila som sa správať, akoby nebola pravda, že ich najbližšie tri mesiace neuvidím, ale veľmi mi to nešlo. Čo povedať? Mohla by som to zvaliť na svoju angličtinu, ale mám pocit, že správne slová by sa mi hľadali ťažko v akomkoľvek jazyku.

Plesám

Vyšla som z Examination Schools do slnečnej Merton Street a moja myseľ bola prázdna. Skúšky, ktoré boli jedinou náplňou môjho života za posledné dva mesiace, sa skončili. Čo teraz? Čo robia ľudia, ktorí sa nemusia učiť? Podvedome som tušila, že sú to dosť blbé otázky, ale zo začiatku som vážne nevedela, kam z konopí. Našťastie to Oxford vyriešil za mňa.

Môžete otočiť zadanie

Bol pondelok, šesť hodín ráno a ja som v posteli nervózne počúvala zvuky rannej premávky. Aspoň som sa pred skúškou nemusela báť, že mi nezazvoní budík. Nakoniec ma vlna adrenalínu vykopla z postele a začala som si posledný krát čítať svoje mega-zhustené poznámky z modelu prekrývajúcich sa generácii.

A potom bol čas obliecť sa. Väčšinou to pre mňa nie je taká závažná udalosť, aby som to opisovala v blogu, ale na skúšky musíme mať na sebe plný akademický odev, aj s hranatou čiapkou v ruke. Bála som sa, že moje čierne silonky sú príliš priesvitné, a ako si mám uviazať tú zamatovú stužku, ktorú dievčatá nosia namiesto motýlika. Posledným bodom tejto zložitej operácie bol hrebíček. V Oxforde je zvykom nosiť v deň skúšky v gombíkovej dierke hrebíček, ktorý vám pre šťastie kúpia kamaráti: biely na prvú skúšku, červený na tú poslednú, a ružový na tie v strede. Keďže dievčenské oblečenie z nejakého záhadného, ale rozhodne racionálneho dôvodu nikdy nemá vrecká, pripla som si ho špendlíkom na talár. Neviem, či som také nemehlo, ale ešte aj to ma v to ráno stresovalo. Raz bol príliš vysoko, raz príliš nízko, a potom sa prekopŕcal.

Všetky (tri) moje skúšky sa konali v Examination Schools, čo je krásna a majestátna budova z 19.-teho storočia, priamo na hlavnej oxfordskej ulici, postavená výlučne na to, aby sme kde mali písať písomky. Na nádvorí bol postavený dosť zatuchnutý stan, v ktorom sme sa všetci mali zhromaždiť. Na stenách viseli abecedné zoznamy študentov, ktorí mali v to ráno skúšku. Každý mal priradenú miestnosť a číslo stola. V stane sme si museli nechať všetky veci (no nanešťastie nie hranatú čiapku). Vpustili nás dnu.

Ticho pred búrkou

Aj vám by všetko pripadalo dramatickejšie, keby sa vám zajtra začínalo skúškové!

Dražím

Včera som si opakovala teóriu aukcií a myslím to úplne vážne, keď poviem, že mi bolo ľúto, že toho učiva nie je viac. Učil nás Profesor Paul Klemperer a chvíľu mi trvalo, kým mi doplo, kto to vlastne je.

Ešte dva týždne

Momentálne pre mňa nie je veľmi ľahké písať.

Einstein by si mal upratať

Eileen ma pozvala na večeru do jej college. Nevedela som sa dočkať, a to nielen kvôli nekonečnej prednáške z finančnej makroekonómie; Eileen totiž chodí na Christ Church. To je ten college, čo má vlastnú katedrálu (nie, nechcela som povedať kaplnku), nezabudnuteľnú vežu od architekta St. Paul´s Cathedral v Londýne, najväčšie nádvorie zo všetkých oxfordských a cambridgských collegov, a sieň, kde sa natáčal Harry Potter. Majestátne kamenné schody do tejto siene si zahrali hlavné schodisko v Rokforte a sú jednoznačne čarovné.

Je tu Paul Krugman

Po fakulte sa voľne pohybuje držiteľ Nobelovej ceny Paul Krugman. Minulý pondelok ho niektorí videli obedovať vo fakultnom bistre uprostred malého hlúčika oxfordských profesorov makroekonómie. Vanessa za ním kráčala po schodoch po skončení cvík, a jedna PhD študentka, ktorá chodí na moje prednášky, sa na Facebooku pýšila tým, že s ním pila kávu. Spolužiak Ananya sa s tým nebabral a Krugmana odchytil na chodbe pod zámienkou spoločnej fotografie.

Najprv vo mne všetok tento rozruch vyvolával otázku, nakoľko za všetku túto pozornosť môžu jeho myšlienky, a nakoľko je za tým tá Nobelova cena. Veď hej, tú dostal za svoj výskum, ale oslavovali by sme ho natoľko aj bez veľkého ligotavého titulu, ktorý autoritatívne tvrdí, že tento muž je génius?

A potom som šla na jeho verejnú prednášku a môj skepticizmus zahanbene zaliezol do kúta.

Májové ráno

William Holman Hunt, "May Morning on Magdalen Tower"

Budík zazvonil o piatej. V izbe bolo šero a dosť ospalo, ale vtáky vonku štebotali a presviedčali ma, že vstať v túto hodinu nie je žiaden problém. Simren mi zakopala na dvere – to vyzerám tak ospalo ako ona? – a spolu sme vyšli do rannej sivoty.

Na ulici bolo viac ľudí ako počas normálnych denných hodín. Prešli sme okolo staršieho páru vo veľmi elegantných kabátoch, a skupine bakalárov, ktorým stačil alkohol. Zabočili sme na High Street, smerom k Magdalen college, a to, čo sa mi zdalo nepredstaviteľné, sa mi zrazu mrvilo pred očami: obrovský zástup ľudí zalievajúci ulicu v celej jej šírke, blokujúci neexistujúcu premávku, ich pohľad upretý na vysokú magdalenskú vežu.

Naposledy po prvýkrát

Začal sa posledný trimester tohto akademického roka, celkom vhodne nazvaný Trinity (ten prvý bol Michaelmas, druhý Hilary). Na makroekonómii preberáme finančnú ekonómiu, čo je to, čo si asi väčšina predstavuje jednoducho ako ekonómiu: dlhopisy, úrokové sadzby a modely kapitálových výnosov a cien na burze. Vcelku praktické, ale problémom je, že vo finančnej ekonómií sme viac ako hocikde inde nútení vybrať si medzi modelmi, ktoré dokážu zachytiť realitu, a tými, ktoré dávajú zmysel. Ani samotný prednášajúci sa nepokúša skryť skepsu nad tým, koľko málo toho vieme.  

Sedím v inej knižnici

Prešiel týždeň a veľa sa toho nestalo: opakovanie, písanie poznámok, povzdychy nad príkladmi zo skúšok z minulých rokov. No napriek všetkému to tu nie je až také monotónne, ako by sa mohlo zdať: každý deň môžem ísť do inej knižnice.

Nesmejte sa, náhodou je to jedno z najdôležitejších rozhodnutí, aké musím každý deň urobiť. Niekde je veľa ľudí, niekde sú malé stoly, niekde je zima, niekde nie je dobré svetlo – v tieto dni všetky tieto faktory zrazu nadobúdajú nevídanú dôležitosť. Ak nájdem dokonalé pracovné podmienky, ekonómia mi určite do mozgu naskáče sama...

Sedím v knižnici

Trimester sa začína až budúcu nedeľu, ale ja už som v Oxforde. Vlastne som prišla už pred pár týždňami, no pred vami som sa tvárila, že tu nie som, lebo je tu pusto. Tak pusto, ako len môže byť tam, kde sa všetci pripravujú na skúšky.

Zn.: Ona hľadá supervízora/supervízorku

O pätnásť mesiacov musím odovzdať diplomovú prácu na ľubovoľnú tému, v rozsahu 30 000 slov. Panika výskumný proces sa začína už teraz.

Pre tých, ktorí celkom nechápu, o čo mi ide – veď to len urobíš taký ten prieskum na Facebooku a text od niekoho odpíšeš, nie? Nejde len o to, že tá práca tvorí podstatnú časť moje koncoročnej známky a že silno zaváži pri potenciálnej prihláške na doktorandské štúdium. To sú také školské dôvody, a tí odvážnejší by mávli rukou, že čo tam po známkach (aj keď to v Oxforde skoro nikto nerobí). Netrápi ma ani ten 30 000-slovný meč, ktorý mi visí nad hlavou: ak je o čom, písať nie je problém. To podstatné je, že musím prísť na niečo, čo by sa s nie príliš veľkou dávkou zhovievavosti dalo označiť ako „originálny prínos do ekonómie“. Prehľad literatúry rozhodne nestačí, a ani aplikácia teórie na konkrétny prípad ma veľmi ďaleko nedostane. Musím mať nové, nepoužité dáta, alebo rozšíriť existujúci model. Alebo, ak sa chcem priblížiť k uverejneniu v akademickom časopise druhej až tretej triedy, musím prísť s vlastným modelom alebo novým empirickým faktom.

Zase o jedle

Oxfordské college sa dajú vysvetliť rôznymi spôsobmi: trochu viac ako internát; trochu menej ako univerzita; spolok študentov a profesorov; čudný pozostatok z minulosti. Ani jeden z nich nie je úplne presný, a preto zozbieram odvahu a poviem, že podstata college je vo večeri.

A v sieni. Každý college, nech je akokoľvek chudobný alebo nový, má sieň, ktorá síce slúži výlučne ako jedáleň, ale také obyčajné slovo sa k nej nehodí. Ak ste čítali Harryho Pottera, tak ste v takej sieni už boli: dlhá miestnosť s vysočizným stropom a štyrmi radmi jednoduchých drevených stolov. Sedí sa väčšinou na laviciach a na stenách visia portréty kráľov (Alžbeta I. je výnimočne populárna), riaditeľov, profesorov a významných absolventov. Tvária sa vážne: pod ich pohľadom si nikto nedovolí sŕkať polievku. Na konci siene, na celú jej šírku, je na vyvýšenej podlahe stôl pre profesorov. Oxfordská meritokracia si dá pauzu: sedia kolmo na študentské stoly a jedia len to, čo sám navarí šéfkuchár. Keď vojdú, študenti musia vstať (koniec koncov, sme v škole) a ktosi povie latinskú modlitbu. Až potom čierno-bieli čašníci začnú nosiť sľúbené tri chody.

Idem na výlet!

Tento týždeň nebol výnimočne náročný, no po siedmich týždňoch v Oxforde to na mňa akosi doľahlo. Nech bol Oxford včera večer akokoľvek ligotavý, akokoľvek ležérne sa celý piatok vyvaľoval v prvom jarnom slnku, mala som ho dosť. A tak som dnes šla na výlet. Dokopy síce trval len tri hodiny, no stálo to za to.

Na víne s lordom

Ešte na začiatku trimestra som bola pozvaná na recepciu môjho štipendijného programu, kde som dostala príležitosť stretnúť sa s ľuďmi, vďaka ktorým som teraz na Oxforde. Účasť prisľúbili všetci siedmi štipendisti, zamestnanci štipendijného oddelenia Univerzity a členovia správnej rady fondu Dulverton: finančný riaditeľ, predseda rady, a najmä členovia rodiny aristokrata, ktorý fond založil, vrátane jeho syna, tretieho lorda Dulvertona.

V momente, keď mi milá pani zo štipendijného poslala zoznam hostí, som začala googliť. Zúfalo som potrebovala zistiť, o čom sa mám s takým lordom rozprávať, a naivne som dúfala, že si všetkých hostí prelustrujem na nete a bude. No jediné, na čo som natrafila – okrem suchého zápisu v genealogickej kronike, ktorá uvádzala lordovo plné meno a dátum svadby – bol fakt, že jedna lady z dulvertonskej rodiny chová kone. Zaklapla som laptop a zvyšok týždňa som veľmi silno dúfala, že v deň recepcie sa stane veľa zaujímavého počasia.

Krátky blog z toho druhého miesta

Minulý týždeň bola mikroekonómia výnimočne zaujímavá. Sčasti to bolo preto, že sme začali brať modely s asymetrickými informáciami, čo je podľa mňa nesmierne cool látka; sčasti tiež preto, že prednášajúcou bola žena. Zatiaľ nás učili samí chlapi, a aj keď je to vlastne úplne jedno, akosi ma to povzbudilo. No v utorok ráno som bola maximálne čulá aj preto, že uprostred prednášky, presne napoludnie, sa spustil predaj lístkov na ples môjho cambridgského college.

Bude to v júni a bude to úžasné. Cambridgské – a v menšej miere aj oxfordské – college každý rok oslavujú koniec skúškového obdobia niečím, čo by sa doslova dalo preložiť ako majáles, ale „majáles“ tú dekadentnú zábavu absolútne nevystihuje. Staré múry collegu sa obvešajú svetlami a vedenie otvorí dvere aj do miestností, kam zvyčajne študenti bez pozvania nesmú. V sieni sa hoduje a potom tancuje, v salónikoch sú švédske stoly s exotickými mäsami a podávajú sa kokteily. Na prvom  nádvorí je pódium, na ktorom sa bez prestávky striedajú komedianti a herci, na druhom nádvorí postavia obrovský stan lemovaný stánkami s pečeným prasaťom, pivom a čokoládovou fontánou. Tretie nádvorie – čo je vlastne po zvyšok akademického roka riaditeľova súkromná záhrada – pripomína niečo medzi arabskou oázou a čudne omamným snom: na zemi na vankúšoch sa podávajú kokteily a fajčí vodná fajka, v rohu hrá dievča na harfu a v tom druhom umelkyňa maľuje ľudom na ruky kvety. Všetko je ponorené v zmesi fialového a oranžového tlmeného svetla. Pomedzi stromy presvitajú hviezdy, a predpísaným oblečením je smoking. Končí sa až ráno, pri východe slnka, čerstvými croissantmi a s pocitom, že po noci strávenej medzi jagavými múrmi collegu a smokingami možno do Cambridge predsa len patrím aj ja.   

Dôvod, prečo tento blog znesväcujem rozprávaním o Cambridge (...aj keď ako prebehlík som už aj tak zatratená, čiže je to jedno), je ten, že tohtoročnou témou plesu je „Stručná história času“. Nemám síce veľmi jasnú predstavu, čo to konkrétne bude znamenať z hľadiska čokoládovej fontány a šampanského, no plesovému výboru sa akosi podarilo prehovoriť dlhoročného člena collegu, Profesora Stephena Hawkinga, aby na formálnej večeri predniesol oficiálne pozvanie, keď už je tá téma na jeho počesť...

Jeho prejav sa začína 20:20, od 19:00 hovorí riaditeľ college Sir Alan Fersht.  

Záplavy v bubline

Nie sú. Anglicko prežíva jedny z najhorších záplav za posledné desaťročia, voda láme majetky a takmer všetky rekordy, na ktoré si novinári dokážu spomenúť, a tu v Oxforde sa nás to akosi netýka.

Hrám sa na turistu

Tento týždeň ma bola navštíviť sestra. Stal sa zo mňa turista vo vlastnom meste a zdá sa mi, že je to vhodná zámienka na to, aby som vám opísala, aký je Oxford krásny.

Celé zle

Táto streda bola výnimočne frustrujúca. Problémom ekonómie je, že vlastne nič nevieme, a tento fakt na mňa tento týždeň doľahol ako balvan. Teda, samozrejme, že niečo vieme – až také zlé to zase nie je – no na mnohé otázky máme len zlomkové odpovede. Napríklad vieme čosi o tom, ako sa zapĺňajú a zanikajú pracovné miesta, a prečo je pre firmy výhodné platiť nadtrhovú mzdu, no nedokážeme uspokojivo vysvetliť, prečo je na Slovensku práve 13% nezamestnanosť. Vecí, ktoré vieme bez váhania a na istotu, je ešte menej. „Tak je to vo väčšine disciplín,“ niekto sa nado mnou možno zľutuje, no dnes sa tým nenechám utešiť.

A som späť

Priletela som minulý piatok. V Oxforde ma vítala len tma a mrazivý januárový vzduch, no mesto nebolo prázdne: zástupy bakalárskych študentov len v košeliach a krátkych šatách neohrozene oslavovali posledný piatok pred začiatkom trimestra. Kráčala som okolo vysvietených pubov, kníhkupectva Blackwell, ktoré zvonku vyzerá ako dvestoročný rodinný dom a vnútri skrýva viac ako 160 000 kníh, prešla som popri Sheldonainskom divadle a Bodleianskej knižnici, obe budovy vážne ponorené do spánku, ignorujúce veľmi veselú skupinku študentov, ktorí cez cestu v Kings Arms zapíjali koniec prázdnin. Stromček a vianočné svetlá boli preč, ale inak Oxford vyzeral presne tak, ako som ho zanechala. O desať minút neskôr, keď som odomykala dvere do internátu, som si bola takmer istá, že žiadne prázdniny sa nekonali a že som si len vybehla do Sainsubury´s kúpiť mlieko.  

Ešteže sme hneď v utorok písali „skúšku na skúšku“ z ekonometrie. Svedomito mi pripomínala, že som sa mala cez Vianoce viac venovať kumulatívnym distribučným funkciám... Hneď prvé dni po príchode som teda strávila až po uši v poznámkach ( a v dvoch svetroch, keďže sa v mojej izbe mesiac nekúrilo). Keď som sa v pondelok stretla so spolužiakmi na prvej novoročnej prednáške, všetci sa tvárili nonšalantne a vymieňali si príbehy z lyžovačiek, no rozhovory nakoniec vždy skončili pri ekonometrii a pri nenápadnom zisťovaní, kto si zopakoval viac učiva. Tá skúška bola len obyčajným cvičením, neveľmi presnou simuláciou toho, čo na nás čaká v júni; no skutočnosť, že nejaký úbohý doktorand to všetko opraví a ohodnotí, nám dávala zámienku brať to celé vážne.

Profesor Nielsen vošiel, s úsmevom nám rozdal zadania a zase sa niekam stratil. Ako na pokyn sa vzduch naplnil škrabotom sedemdesiatich pier a cez pootvorené dvere vyleteli moje posledné spomienky na prázdniny.