Imatrikulácie

(Napísané v sobotu 19. októbra.)

Pamätáte, ako som sa pred pár týždňami sťažovala, že môj príchod do Oxfordu nebol dostatočne ocenený? Zdá sa, že univerzite sa nepáči, keď hundrem, a dnes sa mi dostalo všetkých imaginárnych fanfár, aké si len viete predstaviť. Mali sme imatrikulácie.

V Oxforde po slovensky!

Jedným z „problémov“ štúdia na Oxforde je to, že popri tom, ako sa snažím zapamätať si meno toho chlapca s vysokým účesom, pochopiť, čomu presne sa venuje Talianka, ktorá pracuje na PhD zo „stredovekých štúdií“ a spomenúť si, v ktorom americkom meste je John Hopkins University, ľahko zabúdam na to, že sa rozprávam so študentmi Oxfordskej univerzity. Oxfordskej. Univerzity.

Preto mi dobre padlo dnešné stretnutie Spolku česko-slovenských študentov. Počuť v bare oxfordského college slovenčinu a „no jasně“ bude pre mňa vždy tak trochu nadprirodzený zážitok, no stretnúť viac ako pätnásť Čechov a Slovákov pokope, zabraných v hlbokej konverzácií, ma skutočne prebralo: som obklopená študentmi Oxfordskej univerzity.

Rozhovory sa väčšinou točili okolo toho, kto skadiaľ pochádza – nie geograficky (šak z Čiech a Slovenska, ne?), ale kde bol pred tým, než sa dostal na Oxford. Akoby sme všetci boli tak trochu prekvapení, že v bare pri slovenskej vlajke nesedíme sami.

Doma často počúvam, že nie sme dosť dobrí, že na to nemáme, že tí a oni (čo si budeme klamať, všetci) nás podrazili a okradli a preto sme teraz tam, kde sme. Túžime po medzinárodnom uznaní, po hrdinovi, ktorý šiel na západ a prežil a vyhral a ostal pritom Slovákom. Máme pocit, že u nás sa nikdy  nič nezmení, a – čo je dosť frustrujúce – zároveň sa všetko mení k horšiemu.

Nechcem vám teraz pred očami mávať tými Slovákmi (a Čechmi), čo si dnes v St Anthony´s college pripíjali Becherovkou. Áno, sú to presne tí ľudia, o ktorých často nariekame, že ich nemáme: dosiahli úspechy v zahraničí a robia nám dobré meno. O to mi ale nejde; želám si, aby sme svoje úspechy dokázali oceniť sami, bez ohľadu na to, či nás po pleci potľapká zahraničie. Podstatnejšie podľa mňa je to, že Oxford je plný Slovákov, ktorí vedia chytiť šance, naplno sa venujú tomu, čo ich baví, a majú svoje sny a ambície. Vidíte? Existujú takí. A do Oxfordu takí už prišli.

(Ak by ste si chceli prečítať niečo od jedného z nich, tak tu: http://oxfordskyzapisnik.blogspot.co.uk/. Podobný názov, ale oveľa lepšie a menej moralizovania ;) )

Prvácky týždeň

Hneď v prvý večer po mojom príchode som so svojimi spolužiakmi z college šla na večeru. Čína bola dobrá, vraj aj dosť autentická, a pri stole som stretla prvých Juhoafričanov v živote. Snažila som sa zapamätať si, kto čo študuje a skadiaľ pochádza a v ktorom intráku býva, ako vyzerá a ako sa volá. Bolo to príjemné, mať sa s kým porozprávať po niekoľkých hodinách strávených v spoločnosti kufra, a rozpaky z toho, že tam nikoho nepoznám, boli rozptýlené faktom, že ani nikto iný tam nikoho nepoznal.

Do tej reštiky nás nahnala Študentská rada nášho college v rámci zahájenia Prváckeho týždňa, čo je zhmotnenie presvedčenia, že najlepším spôsobom, ako spoznať nových ľudí a nadviazať priateľstvá, je organizovaná zábava.

Prvý deň v Oxforde

O cestovaní s dvadsaťkilovou batožinou a množstve schodov v londýnskom metre by som dokázala rozprávať celé hodiny, ale kto by to čítal, že?

Keď som prišla do Oxfordu po prvý krát – len tak, ako turista -, bolo to uprostred leta, vzduch bol rozpálený a ulice preplnené autami a výletníkmi. Kdesi za húštinou zdvihnutých rúk s ipadmi (fotografovali...) sa črtali kostoly a college – bolo ich ťažko rozoznať. Za vysokými kamennými múrmi a brečtanom bolo cítiť čosi starobylé a dôležité a turisti sa za tým vrhali ako diví. No univerzitu sa mi v ten deň nájsť nepodarilo (a nebolo to preto, že som ako typický americký návštevník nedokázala pochopiť, že Oxford jednoducho kampus nemá...). Bolo leto a na každom rohu číhal zmrzlinár, a Oxford sa ničím nelíšil od typického anglického historického mestečka, ponoreného až po uši do turizmu.

Keď som sa na konci septembra vrátila, mala som pocit, že som niekde úplne inde. Ulice boli poloprázdne a mestom sa preháňal jesenný vietor. Na každom kroku som stretala ľudí vlečúcich kufre a študentov s igelitkami z domácich potrieb; Oxford akosi zvážnel, tak, ako sa na univerzitné mesto patrí.

Navyše, tentokrát som už mala kam ísť: bol tu môj college, priamo v centre starobylého Oxfordu, kam sa turisti normálne nedostanú. Pravdou je, že väčšina návštevníkov o mojom college nevie, pretože nepatrí medzi tie najstaršie a najveľkolepejšie, ale kto by na to teraz myslel?

V college ma privítala skupina starších študentov, ktorí sa na mňa usmiali, oskenovali si môj pas a následne mi odovzdali kľúče od izby a študentský preukaz a magnetický kľúč od college a brožúrku o college pravidlách a usmernenia ohľadom akademického oblečenia a postup, ako sa pripojiť na univerzitnú internetovú sieť, a mapu Oxfordu (inak veľmi peknú) a letáčik z Centra pre kariérny rozvoj a ďalší z Jazykového centra a sprievodcu univerzitou pre prvákov a sprievodcu univerzitou pre zahraničných študentov a 1174-stranové Skúškové predpisy. Trochu omráčená som sa nechala odfotiť (to aby ostatní členovia college vedeli, kto som).

A je to: som študentkou v Oxforde.

V hlave mi zneli fanfáry a trochu som ich očakávala aj v skutočnosti, ale nič také sa nedialo... Namiesto toho do haly prichádzali ďalší študenti a vyzdvihovali si svoje kľúče a preukazy a Skúškové predpisy.

Cestou na intrák som skúmala okoloidúcich a snažila sa odhadnúť, ktorí z nich by mohli byť ekonómovia a či niektorí nejdú mojím smerom. Tváre na uliciach Oxfordu mestu dodávajú silne metropolitný ráz, ktorý by asi človek nečakal niekde uprostred anglických polí. Je ťažké v nich čítať.

A potom som otvorila vchodové dvere do môjho študentského bytu a srdečným ahoj ma privítal slovenský spolubývajúci. To aby si niekto (vrátane mňa) nenamýšľal, že som na Oxforde zo Slovenska sama.