Nie sú. Anglicko prežíva jedny z najhorších
záplav za posledné desaťročia, voda láme majetky a takmer všetky rekordy,
na ktoré si novinári dokážu spomenúť, a tu v Oxforde sa nás to akosi
netýka.
Nie že by sme si to nevšimli. Cez
Oxford pretekajú dve rieky – Temža a Cherwell – a obe posledný mesiac
vyzerajú hrozivo: masy kalnej vody, ktoré sa rýchlym prúdom valia cez mesto a ľahkovážne
pritom zospodu šteklia mosty. Zároveň sa z takmer všetkých lúk, parkov a ihrísk
stali jazerá. V Magdalen College museli presťahovať jelene, ktoré v college
chovajú, na inú lúku, lebo tú pôvodnú úplne zatopila stúpajúca podzemná
voda.
No napriek tomu mám pocit, že
jelene a veslári sú asi jediní, ktorých sa záplavy nejako priamo dotkli.
Vlaky premávajúce medzi Londýnom a Oxfordom majú problémy, no autobusy
jazdia bez zmeny; zopár spolužiakov, ktorí museli ísť do Londýna na pracovné pohovory,
sa oveľa viac obávalo štrajku zamestnancov metra než storočnej vody. Záplavy nezrušili
žiadne prednášky, Tesco je stále plné jedla, máme elektrinu. Počasie je síce
hrozné, no Oxford je mestom, kde väčšinu presunov netrvá viac než dvadsať
minút.
A tak keď si niekedy konečne
nájdem čas prečítať noviny a z ich stránok sa na mňa rozleje množstvo
ľudského nešťastia a hrozivé prognózy o budúcej žatve, môj pocit, že
Oxford je svet sám pre seba, jedna veľká gotická bublina, iba zosilnie.
