Jednou z prvých vecí, ktoré
som sa naučila po príchode na Cambridge, bola anglická posadnutosť rozdielmi medzi štátnymi a súkromnými školami. Spýtať sa niekoho, či je zo súkromnej
školy, je tak trochu tabu, podobne ako sa vyzvedať, či je niekto gay alebo
koľko zarábajú jeho rodičia. Napriek tomu je to neoddeliteľnou súčasťou
študentskej identity, rovnako ako to, aké známky kto dostal na posledných
skúškach.
Keď som vysvetlila, že som sa na
Cambridge dostala zo slovenskej štátnej školy, odpoveďou bolo často zdvihnuté
obočie.
Všetko to pramení z faktu,
že síce na anglických súkromných školách študuje len 7% detí, na Oxforde
a Cambridge tvoria 40% študentskej populácie. Toto sú potom ľudia,
z ktorých sa stanú sudcovia, politici (polovica doterajších predsedov
britskej vlády chodilo na Oxford), podnikatelia, bankári; vtedy sa neprimerané
zastúpenie absolventov súkromných škôl stáva celospoločenským problémom. Keď
k tomu prirátame význam tried v anglickej spoločnosti, tak tú
posadnutosť školstvom začínam celkom dobre chápať.
Obe univerzity – a okrem
nich väčšina ostatných britských vysokých škôl – pritom organizujú špeciálne
prezentácie a výjazdy do tých najzapadnutejších kútov krajiny a ponúkajú množstvo štedrých sociálnych
štipendií. Na lesklých stránkach propagačných materiálov zdôrazňujú, že žiaci
štátnych škôl sú nesmierne vítaní, a rozhodne nie znevýhodnení; na
idylických fotkách z internátov a zelených trávnikov v collegoch
musí byť vždy minimálne jeden menšinový študent.
Napriek tomu sa štatistiky hýbu
pomaly, a mňa stále víta to zdvihnuté obočie.
Problémom je nakoniec totiž to,
že uchádzači zo štátnych škôl majú horšie známky. Navyše, stáva sa aj, že študenti
zo štátnych škôl sa na Cambridge a Oxford ani neprihlásia, pretože
podcenia svoje budúce maturitné výsledky – chyba, ktorej sa sebavedomí žiaci
privátnych škôl dopustia málokedy.
Ak z tohto plynie nejaké
ponaučenie – okrem dôležitosti sebavedomia – tak je to to, že ak chcú Briti
niečo urobiť so sociálnou a ekonomickou nerovnosťou, musia začať oveľa
skôr ako na univerzitnej úrovni. A tak sa po dlhom a kľukatom úvode
konečne dostávam k dôvodu, ako som sa vlastne ocitla na anglickej strednej
škole.
Učím na gympli. Jednu hodinu
týždenne, malú vybranú skupinku študentov, ktorých rodičia nemajú na súkromných
učiteľov, ale ambície ich detí na to nehľadia. O dva roky budú maturovať
z ekonómie a aj som tam na to, aby som im v tom pomohla. Neviem,
ako účinné sú moje hodiny – zatiaľ boli len štyri – no napriek tomu sa už teraz
kúpem v hrejivom sebeckom pocite, že je to jedna z najzmysluplnejších
vecí, do ktorých som sa na Oxforde pustila. Snáď to tak budú vidieť aj oni.
Organizuje to študentský
dobrovoľnícky spolok tu v Oxforde. Už niekoľko rokov spolupracuje
s miestnymi štátnymi školami: School Plus dodá učenia-chtivých študentov
univerzity, mieste stredné a základné školy ich ponúknu ako doučovateľov
podobne učenia-chtivým žiakom, a je to.
Ja chodím na katolícku štátnu
školu pre deti od 11 do 18 rokov, v jednej z okrajových častí
Oxfordu, kde to vôbec nevyzerá ako v jednom z najkrajších,
najvzdelanejších a najbohatších miest v krajine. Samotná budova školy
je síce rozľahlá a moderná – vybavená lepšie, nech akákoľvek škola, ktorú
som videla na Slovensku – no väčšina študentov pochádza zo „znevýhodneného
prostredia“, ako tomu Briti radi hovoria. Vo vstupnej hale školy je nástenka s názvami
všetkých jazykov, ktorými deti hovoria, a podobne rozmanito vyzerajú aj
samotní žiaci. Najlepšie na tom je, samozrejme, že sa všetci predbiehajú,
naháňajú a rozkrikujú ako hocikde u nás doma.
Pred tým, než som vôbec mohla
vstúpiť do školy, ma zavalili dva testy na certifikáty o ochrane detí pred
zneužívaním, musela som podpísať čestné vyhlásenia dobrovoľníka, zúčastniť sa
prednášky a vyfasovala som niekoľko brožúrok, všetko na tú istú tému. Aj
keď ma všetci presviedčali, že je to len formalita a mňa sa nič z toho
týkať nebude, materiály tvrdili opak: študentom nesmiem poskytnúť žiadne osobné
údaje, vrátane emailovej adresy; nesmiem sa ich za žiadnych okolností dotknúť,
alebo im stáť v ceste, keď chcú odísť; nesmiem na nich zvýšiť hlas. Mám
byť priateľská, ale nesmiem sa s nimi skamarátiť.
Som rada, že ma tých dvadsať strán
o detekcii týrania detí neodradilo. Moji študenti sú úplne normálni,
napriek dojmom, ktoré som o britskej mládeži nadobudla zo všetkých tých školení.
Rozoberáme základy mikroekonómie, vysvetľujem im, čo sú to vlastnícke práva, kreslíme
grafy externalít. Čítam si anglickú učebnicu ekonómie (keby tak vyzerala aj tá slovenská...),
snažím sa nájsť správny tón, neznieť príliš akademicky, ani nikoho
nepodceňovať. Keďže sme tam všetci dobrovoľne, tradičné učiteľské problémy s disciplínou
sa nekonajú. Jediné, na čo si musím dávať pozor je, aby dostal každý z mojich
štyroch žiakov rovnaký priestor.
Po poslednej hodine sa ma jedna
zo študentiek pýtala, aké je to chodiť na Oxford – sama sa chce prihlásiť na
Filozofiu, Politiku a Ekonómiu, jeden z najprestížnejších odborov v celej
Británii. Rozoberali sme, aké maturitné predmety si vybrať, koľko váhy má
matematika, ako sa pripravovať na skúšky. A potom z nej vyšlo –
trochu ako otázka, sčasti ako vzdor – že nechápe, prečo keď spomenie svoj plán študovať na Oxforde, jej celé jej okolie začne pripomínať, že je zo štátnej školy.
Napriek tomu, čo všetko som
sa za posledné štyri roky naučila, čo všetko som napísala v tomto blogu, stojac zoči-voči výrazu na jej tvári to nedávalo zmysel ani mne.
Dosť ju to povzbudilo.
