Bol pondelok, šesť hodín ráno a ja
som v posteli nervózne počúvala zvuky rannej premávky. Aspoň som sa pred
skúškou nemusela báť, že mi nezazvoní budík. Nakoniec ma vlna adrenalínu
vykopla z postele a začala som si posledný krát čítať svoje
mega-zhustené poznámky z modelu prekrývajúcich sa generácii.
A potom bol čas obliecť sa.
Väčšinou to pre mňa nie je taká závažná udalosť, aby som to opisovala v blogu,
ale na skúšky musíme mať na sebe plný akademický odev, aj s hranatou čiapkou
v ruke. Bála som sa, že moje čierne silonky sú príliš priesvitné, a ako
si mám uviazať tú zamatovú stužku, ktorú dievčatá nosia namiesto motýlika. Posledným
bodom tejto zložitej operácie bol hrebíček. V Oxforde je zvykom nosiť v deň
skúšky v gombíkovej dierke hrebíček, ktorý vám pre šťastie kúpia kamaráti:
biely na prvú skúšku, červený na tú poslednú, a ružový na tie v strede.
Keďže dievčenské oblečenie z nejakého záhadného, ale rozhodne racionálneho
dôvodu nikdy nemá vrecká, pripla som si ho špendlíkom na talár. Neviem, či som
také nemehlo, ale ešte aj to ma v to ráno stresovalo. Raz bol príliš
vysoko, raz príliš nízko, a potom sa prekopŕcal.
Všetky (tri) moje skúšky sa
konali v Examination Schools, čo je krásna a majestátna budova z 19.-teho
storočia, priamo na hlavnej oxfordskej ulici, postavená výlučne na to, aby sme
kde mali písať písomky. Na nádvorí bol postavený dosť zatuchnutý stan, v ktorom
sme sa všetci mali zhromaždiť. Na stenách viseli abecedné zoznamy študentov,
ktorí mali v to ráno skúšku. Každý mal priradenú miestnosť a číslo stola.
V stane sme si museli nechať všetky veci (no nanešťastie nie hranatú
čiapku). Vpustili nás dnu.
Vošla som do veľkej sály s ozdobným
stropom a veľkými vyrezávanými oknami a dverami. Bola dokonale zaplnená
malými stolíkmi a stoličkami, v prísnych zástupoch, nikde ani
milimeter miesta navnivoč. Začala som si kliesniť cestou úzkymi uličkami; Sara
mi zaželala veľa šťastia a odbočila do svojho smeru.
Našla som svoje číslo, aj keď v mojej
nekonečnej paranoji som samozrejme až do začiatku skúšky tŕpla, že ma nejaký
iný študent vyhodí z miesta s tým, že stoosmička je jeho. Sála sa
usadila a všetci si začali vyzliekať taláre, odopínať motýlikov a skladať
manžetové gombičky. Preteky sa môžu začať.
Okrem zadania skúšky som na
stolíku mala dva tenké linajkové zošity na odpovede. Na prednú stranu sa vypíše
číslo študenta, predmet a skúška a číslo otázok, ktoré sa rozhodne
zodpovedať, a všetko sa opravuje anonymne.
Môžete otočiť zadanie.
Sála sa akoby naraz nadýchla, a potom
už neviem, lebo jediné, nad čím som rozmýšľala, bola makroekonómia. Mala som
tri hodiny na zodpovedanie štyroch krátkych a dvoch dlhých otázok (spolu ich
bolo na výber desať). Tie krátke boli také dvadsaťminútové eseje, kým tie dlhé vyzerali
ako slovné úlohy z matematiky, akurát boli o ekonomických modeloch. Z tej
prvej si veľa nepamätám, čo je asi dobre, lebo som bola neskutočne nervózna. Stále
sa mi zdalo, že píšem príliš pomaly a že sa neviem dostať k jadru veci,
a keď som sa k nemu konečne dostala (domáca mena sa znehodnotí), tak
som zase panikárila, že moja odpoveď je príliš stručná a musím povedať
viac, no už som nemala čas.
Potom našťastie stres kamsi
zmizol. Predo mnou bolo päť ďalších otázok, no s vedomím, že horšie ako tá
prvá to už snáď byť nemôže, som pokračovala ďalej. Chvíľami som mala pocit, že sedím
u seba v izbe a riešim zadania na cviká; len makroekonómia a ja.
Keď som si musela vybrať, ktoré dlhé otázky zodpovedať, nevedela som, čo robiť,
a stres na pár sekúnd vrátil. Nakoniec som začala niečo počítať a čoskoro
mi bolo jasné, že som si predsa len mala vybrať ten model prekrývajúcich sa
generácii, čo som si ráno čítala, no nebolo cesty späť: na monetárnej politike
som už strávila príliš veľa času. Predierala som sa vpred spleťou algebry a derivácii
a vedela som, že jediný spôsob, ako proti tejto úlohe úplne neprehrať, je
raziť si cestu vpred ako tvrdohlavá mulica.
Zrazu bol koniec. Horúčkovito som
dopisovala svoje číslo na ďalšie zošity, ktoré som použila, a snažila som
sa ich zoradiť v poradí, v akom som zodpovedala otázky. Potom som si
minútu nasadzovala manžetové gombíky, lebo som sa nevedela trafiť do dierky. A potom
som vyšla von a s pocitom človeka, ktorý práve zabehol maratón.
V to poobedie som si dala
pauzu; na mikroekonómiu, ktorá nado mnou visela ako Damoklov meč, som sa
nedovážila ani pomyslieť.
V utorok som sa učila. Bol
to čudný deň, bez rána, obeda a večera, jeden dlhý vzdych nad mojimi
poznámkami. No v istom zmysle mi tá pondelňajšia skúška pomohla: koniec
bol blízko a chcela som napraviť svoje chyby.
Streda bola déja-vu, akurát ten
hrebíček bol ružový: ďalšie tri hodiny písania a dilema, koľko vody si
môžem dovoliť vypiť. Mikroekonómie som sa bála najviac, lebo si fandím, že na
makro mám intuíciu, a ekonometria sa dá nadrilovať, no nedopadalo to
najhoršie.
Štvrtok: celodenné opakovanie.
Piatok: červený hrebíček.
Nebudete mi veriť, ale krajší kvet som ešte nevidela.
A bolo hotovo. Vyšla som z Examination
Schools do slnečnej Merton Street. Na oboch stranách ulice boli zátarasy:
univerzita odstavila premávku, lebo vonku postával dav kamarátov všetkých
študentov, ktorým sa dnes skončila skúškové, a obhadzoval ich konfetami,
takým farebným lepkavým sprejom, a úžasnou kombináciou šampanského a múky.
Asi som sa tešila, ale možno aj nie. Bola som unavená a moja myseľ bola
čudne prázdna, akoby som k tým tenkým zošitom na odpovede pripla aj svoj
mozog.
 |
| Foto: Debbie Blair |
