 |
| William Holman Hunt, "May Morning on Magdalen Tower" |
Budík zazvonil o piatej.
V izbe bolo šero a dosť ospalo, ale vtáky vonku štebotali
a presviedčali ma, že vstať v túto hodinu nie je žiaden problém.
Simren mi zakopala na dvere – to vyzerám tak ospalo ako ona? – a spolu sme
vyšli do rannej sivoty.
Na ulici bolo viac ľudí ako počas
normálnych denných hodín. Prešli sme okolo staršieho páru vo veľmi elegantných
kabátoch, a skupine bakalárov, ktorým stačil alkohol. Zabočili sme na High
Street, smerom k Magdalen college, a to, čo sa mi zdalo
nepredstaviteľné, sa mi zrazu mrvilo pred očami: obrovský zástup ľudí zalievajúci ulicu v celej jej šírke, blokujúci neexistujúcu premávku, ich
pohľad upretý na vysokú magdalenskú vežu.
So Simren sme si razili cestu
davom bližšie k veži, smerom k mostu, ktorý privádza hlavnú cestu ku
college z druhej strany a poskytuje najlepší výhľad na vežu. No tak
ďaleko sme sa nedostali: dav hustol a miestami dosť smrdel alkoholom
a cigaretami, a tak sme zastali pod vežou a čakali. Bolo
trištvrte na šesť.
Presne o šiestej ma
z trápneho ticha (komu sa chce konverzovať tak skoro ráno?) vyslobodili
magdalenské zvony. Dav stíchol a všetky hlavy sa obrátili smerom
k veži. A potom sa do rannej sivoty ozvali nadpozemské hlasy malého
zboru, ich päťstoročný chválospev niekoľkonásobne zosilnený reproduktormi, aby
ich z vrchu veže bolo počuť. Znelo to, akoby mi stáli za chrbtom, neznáme latinské
slová a nikdy nepočutá melódia. Hlavu som mala stále vyvrátenú smerom
k vrcholu veže, aj keď samozrejme nikoho nebolo vidno. Snažila som sa
predstaviť si, že za neďalekými stromami vychádza slnko, vábené hlasmi zboru
Magdalen college; no oblaky tvrdohlavo zostali na svojom mieste.
Asi po minúte sa nadpozemská
atmosféra zniesla k zemi. Dav začal byť nepokojný: okrem reproduktora sa
nikde nič nedialo a tí, ktorí zostali hore celú noc v očakávaní
májového rána, sa začali dožadovať vody a čipsov. Zbor vytrvalo spieval
ďalej.
A potom nečakane prestali,
ktosi predniesol modlitbu a znova sa rozzvučali zvony, no tentoraz
v celom Oxforde. Dav sa začal hýbať; bolo po všetkom. So Simren sme neisto
kráčali preč. Navrhla raňajky niekde v meste, a tak sme sa predierali
pomalým davom s o čosi väčšou motiváciou.
Bolo štvrť na sedem, no všetky
kaviarne, krčmy a reštaurácie už boli plné. Mnohé zostali otvorené počas
celej noci a zarábali na tých, ktorým sa nechcelo spať a nemali ráno
prednášky, a teraz sa tam napchávali anglickými raňajkami a žemľami
so slaninou. Zabočili sme k Radcliffe Camera a zrazu som na jedlo úplne
zabudla: uprostred námestia, rovno oproti okrúhlej knižnici, skupina
šesťdesiatnikov tancovala anglické folklórne tance.
Boli väčšinou celí v bielom
a na lýtkach mali pripevnené zvončeky a rolničky, vďaka ktorým sa zdalo,
že sa hýbu oveľa viac ako v skutočnosti. Vo vlasoch mali koruny
z kvetín a to, čo sa mi najprv zdalo ako veselé poskakovanie, po
chvíli pozorovania nadobudlo dosť zložitú choreografiu, ktorá zahŕňala
synchronizované mávanie bielymi vreckovkami a udieranie palíc. Do rytmu im
hralo niekoľko hudobníkov, aj keď všetko prehlušovali akési gajdy a veľký
bubon. Z druhej strany univerzitnej knižnice hrala podobná skupina,
celá v zelenom. Mali viac hudobných nástrojov a menej choreografie a vyzerali ako partia veselých írskych víl a elfov. Začalo
popŕchať. Dav si rozprestrel dáždniky, no nikto sa nikam nepohol
a tancovalo sa ďalej.
Nakoniec sme skončili v The Eagle
and the Child, útulne stiesnenej krčme na ceste neďaleko môjho college. Leží
ďalej od centra, a tak sme sa k nej dostali skôr ako dav; vnútri bolo
len niekoľko tichých skupiniek a veľký pes. Simren ma prehovorila na
anglické raňajky. Sedeli sme za malým obstarožným stolíkom, popíjali čaj
a Simren mi rozprávala o jej novom pracovnom mieste a MBA
spolužiakoch. Mala som pocit, že spolu s týmto májovým ránom som vstúpila z normálneho časopriestoru - bolo sedem hodín ráno a ja som sa napchávala slaninou v Tolkienovej
obľúbenej krčme, vonku ticho popŕchalo a vnútri rozvoniavala praženica
a žiarilo teplé svetlo.
Na internát sme sa vrátili okolo
ôsmej. Keď sme prešli okolo zelených folkloristov, už mali na plné pecky
zapnuté nejaké rádio a pre knižnicou tancovali s civilistami. Do prvej prednášky mi zostávala viac ako hodina. Prechádzala som sa po izbe s pocitom,
že niekto pretočil späť hodiny; akoby som našla uprostred rušnej ulice na zemi desaťeurovku
a nevedela, čo s ňou. Nakoniec som si uvarila ďalší čaj a sledovala,
ako vonku bledne obloha. Do izby začal doliehať slabý bzukot áut – na High
Street znovu spustili premávku. Kdesi nado mnou buchli niekoľkokrát dvere a spustila
voda. Pila som čaj a do májového rána sa pomaly vtieral každodenný život,
až úplne zmizlo.
A takto sa v Oxforde oslavuje prvý máj.
