Eileen ma pozvala na večeru do
jej college. Nevedela som sa dočkať, a to nielen kvôli
nekonečnej prednáške z finančnej makroekonómie; Eileen totiž chodí na
Christ Church. To je ten college, čo má vlastnú katedrálu (nie, nechcela som
povedať kaplnku), nezabudnuteľnú vežu od architekta St. Paul´s Cathedral v Londýne,
najväčšie nádvorie zo všetkých oxfordských a cambridgských collegov, a sieň,
kde sa natáčal Harry Potter. Majestátne kamenné schody do tejto siene si
zahrali hlavné schodisko v Rokforte a sú jednoznačne čarovné.
Večera bola dobrá, aj keď trochu
nepasovala k tej nádhernej sieni, v ktorej sme sedeli. Neboli sme na
žiadnej formálnej hostine, iba na obyčajnej večeri, ktorou tu denne kŕmia
študentov. Pre Angličanov to bolo presne to, čo by očakávali v škole; v porovnaní
s mojou internátnou skúsenosťou to všetko boli delikatesy, vrátane tej
varenej mrkvy, čo sme mali ako prílohu.
Po jedle ma Eileen trochu povodila
po tých častiach college, kam púšťajú iba domácich, a bolo ich veľa:
Christ Church je obrovský a zdá sa mi, že je to asi jediné z veľkých,
starobylých a bohatých collegov, ktoré nemá uprostred jedného z nádvorí
zo šestnásteho storočia hrdo pristavené ufo z 1970.
Na záver sme zašli do klubovne
pre magisterských študentov. Kedysi tu býval Albert Einstein, keď na Christ
Church prišiel ako študent v roku 1931; na stene visela zarámovaná
báseň v nemčine, ktorú z vďaky napísal profesorovi, ktorý ho tu
ubytoval. Nič som nerozumela, no drobný podpis nepotreboval preklad. Dnu
prúdilo svetlo zapadajúceho slnka, vo vzduchu víril prach, a ja som si
po takmer štyroch rokoch strávených v Oxbridge po prvýkrát naozaj
uvedomila, aké je to tu zanedbané.
Tá miestnosť bola výnimočná, a to
nielen Einsteinom: mala tvar šesťuholníka, vysoké okná a ešte vyšší strop,
z ktorého visel nepochybne pravý luster. Z jednej zo stien vystupoval
krb a v miestnosti stálo niekoľko veľkých pohodlných kožených kresiel.
No tá koža sa miestami trhala, na zemi boli desaťročné fľaky, okná by sa zišli
natrieť, a v kozube stála plastová škatuľa s DVDčkami. Celkovo tá krásna miestnosť vzbudzovala v prvom rade pocit, že
tu niekto od smrti Henricha VIII. (jedného zo zakladateľov college) neupratal,
a že college asi neopravuje nábytok pod sto rokov.
A nebola to len táto
klubovňa. Cestou domov mi kontrast medzi nádhernými gotickými a klasickými
fasádami budov a ich vnútrajškom neskutočne bil do očí. Staré krivé
skrinky, okolo ktorých sme prešli cestou z klubovne, vyšedivený koberec, olupujúce
sa zábradlie na schodoch, rozheganý nábytok v študentskej kuchynke, zvlnené
linoleum, pás modrej olejovej maľovky na chodbe, ktorá mi tak silno pripomenula
zababrané ruky detí v škôlke v Uhrovci, až to zabolelo. Rozhodne nehovorím
len o Chrirst Churche: v tomto sú všetky staršie college úplne
rovnaké. Nech budova vyzerá z vonku akokoľvek krásne, nech sa trávnik na
nádvorí zelená, koľko chce, vnútri je to nakoniec predsa len iba študentský
internát*.
Vrátim sa do svojej štandardnej,
na anglické pomery priestrannej izby v jednom z nových internátov,
kde minulý rok maľovali a kuchyňa vyzerá ako nová a jediné, čo mi z toho
všetkého vychádza, je, že to college
robia preto, aby nám tu v týchto nových budovách nebolo ľúto.
*aby som bola objektívna, tak
treba povedať, že všetky oxfordské internáty sú pravdepodobne o 500%
lepšie, než hocičo z toho, čo som videla na Slovensku. Všetky izby sú iba
pre jedného študenta, veľa z tých novších ma vlastnú kúpeľňu, a sú vo
veľmi dobrom stave. „Zanedbanosť“, o ktorej sa tu tak rozčuľujem, si človek
všimne len preto, že zvyšok budovy, vrátane častí pre profesorov, je taký
krásny. A preto, že od Oxfordu asi očakávam čosi viac.
