Rok 2

Končí sa prvý týždeň nového trimestra, nového školského roka. Celé je to ako jedno čudné, pridlhé déja-vu: mám pocit, že som tu už bola, že som toto už robila, len to bolo trochu iné.

Čo je samozrejme pravda; koniec koncov, som druháčka. Ten pocit mierneho prekvapenia ma asi prenasleduje preto, že minulý rok bol taký dlhý a rýchly zároveň, a tak veľa sa toho stalo a zmenilo, že sa zdá neuveriteľné, že by sa to tu celé mohlo byť zas.

Dovi a ďak

O ťahaní dvadsaťkilovej batožiny po hrboľatých oxfordských chodníkoch by som dokázala rozprávať celé hodiny, ale kto by to čítal, že?

Pred odchodom som sa na rozlúčku zastavila v college. Marzia, Gregorio, Lidia a Lei upratovali po plese: naťahovali sa s káblami a hľadali zvyšné časti jedálenských stolov. Pomohla som im premiestniť reproduktory do tajných dverí, ktoré sa zrazu roztvorili na chodbe pri bare, a potom sme šli na popoludňajší čaj do kaviarne v kostole St Mary´s. Lidii a mne to ešte stále nejde do hlavy – kaviareň v kostole? – ale je tam veľmi pekne (priam božsky...) a tak sme neodporovali.

Bol to zvláštny popoludňajší čaj: môj veľký kufor mi verne ležal pri nohách a tak môj blížiaci sa odchod nemohol byť nápadnejší. Snažila som sa správať, akoby nebola pravda, že ich najbližšie tri mesiace neuvidím, ale veľmi mi to nešlo. Čo povedať? Mohla by som to zvaliť na svoju angličtinu, ale mám pocit, že správne slová by sa mi hľadali ťažko v akomkoľvek jazyku.

Plesám

Vyšla som z Examination Schools do slnečnej Merton Street a moja myseľ bola prázdna. Skúšky, ktoré boli jedinou náplňou môjho života za posledné dva mesiace, sa skončili. Čo teraz? Čo robia ľudia, ktorí sa nemusia učiť? Podvedome som tušila, že sú to dosť blbé otázky, ale zo začiatku som vážne nevedela, kam z konopí. Našťastie to Oxford vyriešil za mňa.

Môžete otočiť zadanie

Bol pondelok, šesť hodín ráno a ja som v posteli nervózne počúvala zvuky rannej premávky. Aspoň som sa pred skúškou nemusela báť, že mi nezazvoní budík. Nakoniec ma vlna adrenalínu vykopla z postele a začala som si posledný krát čítať svoje mega-zhustené poznámky z modelu prekrývajúcich sa generácii.

A potom bol čas obliecť sa. Väčšinou to pre mňa nie je taká závažná udalosť, aby som to opisovala v blogu, ale na skúšky musíme mať na sebe plný akademický odev, aj s hranatou čiapkou v ruke. Bála som sa, že moje čierne silonky sú príliš priesvitné, a ako si mám uviazať tú zamatovú stužku, ktorú dievčatá nosia namiesto motýlika. Posledným bodom tejto zložitej operácie bol hrebíček. V Oxforde je zvykom nosiť v deň skúšky v gombíkovej dierke hrebíček, ktorý vám pre šťastie kúpia kamaráti: biely na prvú skúšku, červený na tú poslednú, a ružový na tie v strede. Keďže dievčenské oblečenie z nejakého záhadného, ale rozhodne racionálneho dôvodu nikdy nemá vrecká, pripla som si ho špendlíkom na talár. Neviem, či som také nemehlo, ale ešte aj to ma v to ráno stresovalo. Raz bol príliš vysoko, raz príliš nízko, a potom sa prekopŕcal.

Všetky (tri) moje skúšky sa konali v Examination Schools, čo je krásna a majestátna budova z 19.-teho storočia, priamo na hlavnej oxfordskej ulici, postavená výlučne na to, aby sme kde mali písať písomky. Na nádvorí bol postavený dosť zatuchnutý stan, v ktorom sme sa všetci mali zhromaždiť. Na stenách viseli abecedné zoznamy študentov, ktorí mali v to ráno skúšku. Každý mal priradenú miestnosť a číslo stola. V stane sme si museli nechať všetky veci (no nanešťastie nie hranatú čiapku). Vpustili nás dnu.

Ticho pred búrkou

Aj vám by všetko pripadalo dramatickejšie, keby sa vám zajtra začínalo skúškové!

Dražím

Včera som si opakovala teóriu aukcií a myslím to úplne vážne, keď poviem, že mi bolo ľúto, že toho učiva nie je viac. Učil nás Profesor Paul Klemperer a chvíľu mi trvalo, kým mi doplo, kto to vlastne je.

Ešte dva týždne

Momentálne pre mňa nie je veľmi ľahké písať.