Aj keď sa centrum
Oxfordu tvrdohlavo tvári ako dedinka z 15. storočia, pravda je taká, že
(aspoň na slovenské) pomery je to veľkomesto. Žije tu viac ako 150 000 ľudí a prebicyklovať
sa z jedného konca na druhý trvá dobrú polhodinu. V centre sa možno
od 18. storočia nič nezmenilo, no aj tu majú veľké nákupné centrá, škaredé
priemyselné budovy a nekonečné rady áut, ktoré mieria na jednu
z dvoch rýchlostných ciest do Londýna.
Keď som chcela
vypadnúť z Cambridge, nepotrebovala som viac ako desať minút a mohla
som stáť na poľnom chodníku pri poli plnom zajacov. V Oxforde je to inak:
aj keď mi hneď za bytovkou tečie Temža, k prírode som sa akosi nevedela
dostať. Ako veľa iných miest, aj Oxford sa rozrastá do okolitých dedín, ktoré
to viac či menej akceptujú, a tak sa vám ľahko môže zdať, že Oxford
jednoducho nemá konca. To, čo vyzerá ako obyčajná lúka, je v skutočnosti
rušným miestom na venčenie panských psov akademikov; z úzkeho chodníka popri
jednom z kanálov sa vykľula príjazdová cestička pre majiteľov hausbótov;
a každý divokejší kus zelene za sebou skrýva ďalšiu tehlovú radovku.
Túto sobotu som
však našla horu.
Ide sa k nej
popri Temži – pasúce sa kone, člny a hausbóty, asi päťdesiat labradorov
a tri tímy osemveslíc – a začína sa za jednou z tých malebných
dediniek, ktorá sa ešte nerozhodla, či sa nechá pohltiť Oxfordom. Univerzita les
dostala ako dar pred sedemdesiatimi rokmi od miestnej aristokratickej rodiny, a používa
ho na výskum miestneho ekosystému. Žiadne autá, bicykle, domy. Na diaľnicu
nielen že nedovidieť, ale ani ju nepočuť; konečne len stromy, blato, a ja.
