Epilóg, časť druhá

Človek si povie, že treba skončiť, lebo už nemá čo povedať – a v tom momente je zrazu výrečnejší ako kedykoľvek predtým.

Takže tak: končím, pretože sa skončilo moje magisterské štúdium na Oxforde. Navyše sa domnievam, že priemerný Slovák dokáže stráviť iba obmedzené množstvo mojich opisov opulentných formálnych večerí.

Písalo sa mi pre vás skvele. Oxford je neuveriteľné miesto, v mnohých významoch tohto slova, a týždeň čo týždeň spisovať, čo sa to tu vlastne deje, bolo pre mňa spôsobom, ako aspoň nachvíľu vystrčiť hlavu z tejto bubliny a pozrieť na svet s odstupom. Mať niekoho na druhej strane obrazovky pre mňa znamenalo viac, ako som sama čakala. Ďakujem.

Čo ďalej? Najbližších niekoľko mesiacov budem pracovať v Londýne. Sama som zvedavá, koľko svojich vedomostí sa mi podarí použiť; tak či tak to bude príjemná zmena oproti oxfordskému abstraktnému  spôsobu života. V januári sa tam samozrejme vraciam, tentoraz ako doktorand a na nový college. Myslím si, že byť nedopečeným medzistupňom medzi študentom a akademikom bude sranda, ale aj tak mi pre istotu držte palce.

Ja ich určite budem držať vám. 

7 vecí, ktoré som sa naučila v Oxforde

  

     1. Byť pánom vlastného času

Životné tempo na Oxforde je zdrvujúce. Každý má minimálne tri mimoškolské aktivity, trávi aspoň pol dňa v knižnici a stíha ísť na všetky študentské párty. Teda, tak sa to aspoň zdá z rozhovorov na formálnej večeri. Priemer tu neexistuje: študenti buď tvrdia, že nič nestíhajú a nevedia, alebo si medzi sebou porovnávajú, koľko hodín kto strávi v knižnici a koľko nocí tento trimester už prebdel nad esejami. Vždy sa toho dá naučiť viac, napísať lepšie, stihnúť ešte jedno pivo, získať na skúške o percento viac, vyhrať voľby do college študentskej rady, zapojiť sa do výskumného projektu, cez leto učiť mníchov v Tibete po anglicky. Študovať nestačí: a ak áno, tak len v prípade, že rovno získate fakultnú cenu za najlepšie výsledky a štipendium na Harvard.

Oxford ma naučil, že čas sa skoro vždy prispôsobí tomu, koľko si toho naložím. Povedať áno a za pochodu prísť na to, ako to všetko zvládnuť, nie je až taká zlá stratégia; a keď to človek naozaj nestíha, ešte vždy môže nespať. Vďaka mojim šialeným spolužiakom som nadobudla pocit, že v živote sa dá zvládnuť akákoľvek mimoškolská aktivita.

Vďaka Oxfordu však viem aj to, že slepé naháňanie sa za očividnými cieľmi – robiť niečo len preto, že to vyzerá prestížne, alebo dobre na životopise, vsugerováva vám to okolie, alebo to robia všetci ostatní – je rovnako hlúpe ako sedieť doma a čakať na náhodu. Prvý ročník na bakalárskom stupni som sa viac menej celý preučila (hnalo ma siné presvedčenie, že ma vyhodia). Našla som si síce aj skvelých priateľov a zorientovala sa v anglickom Tescu, no po skúškach som mala pocit, akoby mi niekto vybielil mozog. Snažila som si spomenúť, čo som robievala predtým, než som sa musela celé dni učiť – o čom bol vlastne predtým môj život? Bolo to bizarné, a napriek tomu mi trvalo niekoľko rokov naozaj pochopiť význam slova priorita. A nájsť tú hranicu, kde úspech v jednej oblasti nie je kúpený priveľkou obetou v niečom inom, bude na dlho. Práve toto – schopnosť manažovať svoj čas, ako tomu hovoria Angličania – je to najdôležitejšie, čo som sa na Oxforde naučila. Nejde pri tom len o to, ako stihnúť všetko, čo má človek na zozname a nevyzerať pri tom priveľmi zadychčane; ide o to, čo na tom zozname vlastne je.

Koniec spirituálneho hlásenia.

2. Ľudia z cudzích krajín nie sú veľmi zaujímaví

Väčšinou sú totiž presne takí istí, ako tí doma. Môžu mať čudný prízvuk, veľkú zásobu zvláštnych príbehov z rodnej krajiny a ako dezert jesť osolené ovocie, no v ostatných rozmeroch sme vlastne rovnakí.  Áno, Číňania majú svoju rodinu vo väčšej úcte, Indovia chápu dohodnuté manželstvo ako alternatívnu formu zoznamky, a Taliani ohrňujú nos nad Starbucks, no toto všetko je len pozadím k pochopeniu odlišných kultúr, nie odlišných ľudí. Keď sa Where are you from zmenila z úvodnej zoznamovacej vety na niečo, čo sa človek ledabolo dozvie na konci konverzácie, vydýchla som si vlastne aj ja: je príjemné byť posudzovaný ako človek a nie ako národnosť.

      3. Akademická kariéra môže byť rešpektovaným povolaním a spôsobom, ako uživiť rodinu

Všetci moji profesori publikovali a publikujú v top odborných časopisoch. Veľká časť z nich sa tiež angažuje mimo univerzity: vyjadrujú sa do novín, ich názory počúva vláda, alebo spolupracujú s neziskovými organizáciami vo svojom odbore. Majú výskumnú rolu v centrálnych bankách, rozpočtových radách a organizáciách ako OECD či MMF. V bankovníctve či poradenstve by síce zarobili viac, ale oxfordskí akademici pobehujú v starých svetroch preto, že sú excentrickí, nie preto, že ich výplata hraničí s minimálnou mzdou.

     4. Príležitosť nepozná hranice

Znie to síce ako okopírované z motivačnej literatúry, no je to pravda. Predtým, než som prišla do Británie, som ani len neuvažovala nad tým, že pozície v inštitúciách, ktoré hýbu svetom (nech už je to akýmkoľvek spôsobom), môžu patriť aj nám. No za niekoľko mesiacov som pochopila, že drvivej väčšine ľudí „tam vonku“ je úplne jedno, skadiaľ som prišla. Na cudzincov sú viac ako zvyknutí, veľa ľudí na top pozíciách sú cudzinci, a jediné, čo ich zaujíma, sú moje schopnosti a vzdelanie. Sem tam niekto môže vyjadriť počudovanie, že som z takej malej a mladej a východnej krajiny, no väčšinou sa konverzácia zase rýchlo zvrtne k počasiu.   

     5. Doma je doma

Po odchode na univerzitu som mala ku Slovensku zvláštny, zmätený vzťah. Neporovnávať je nemožné. Je veľa vecí, v ktorých je Anglicko (a Oxford zvlášť) nepopierateľne lepšie ako rodná hruda. No potom je tu aj všetko to, čo sa mi v Anglicku zdá cudzie: odysea, ktorú treba podstúpť pri kúpe dobrého pečiva; maličké miestnosti a steny ako z papiera; záhadné nice, ktoré Angličania používajú takmer na všetko a ja si potom môžem len domýšľať, či je moja diplomovka vhodná na publikovanie alebo na podloženie kývajúceho sa stola. Chápem tých, ktorí po polroku zutekali domov a zaťali sa nikdy sa nevrátiť; chápem aj tých, ktorí zo Slovenska utiekli sem a nevidia dôvod, prečo sa trápiť niekde v Snine.  Doma je doma, no nie z dôvodu nejakej slovenskej nadradenosti alebo výnimočnosti: žije tu moja rodina, a to je pre mňa viac než dosť.

     6. Piť víno

Nalievajú ho k takmer každej formálnej večeri. Takže tak.

     7. Dress code je kamarát

Prvé pozvanie na formálnu večeru bol des: bola to moja imatrikulačná večera na Cambridge, dostala som skutočnú fyzickú papierovú pozvánku napísanú kurzívou, so zvláštnou anglickou frázou „requests the pleasure of the company of", čiže „vyžaduje si Vašu príjemnú spoločnosť". A ako keby to nestačilo, v rohu bolo ledabolo prehodené, že dress code je black tie.

V živote ženy je niekoľko momentov, kedy si zo všetkých síl želá byť mužom, a pre mňa bol tento jedným z nich. Keby som bola Mário, jednoducho by som si obliekla smoking, presne podľa predpisu, v Marks&Spencer by som si kúpila jeden z tých predviazaných čiernych motýlikov, a hybaj späť k indiferenčným krivkám. Namiesto toho som strávila sobotu v kabínke na skúšanie, v horúčkovitom zápase so zipsami šiat a vlastnými obavami, či si vôbec vyberám správne. Potom som ešte musela zvládnuť topánky a kabelku a hlavu. Snažila som sa utešiť faktom, že ona päťchodová večera bude celá na účet collegu, no nepomáhalo to.   

Keď v rohu pozvánky vidím dress code dnes, zaleje ma vlna úľavy: viem presne, čo si mám obliecť, aby som zapadla do davu. Pokiaľ vie človek čítať a googliť, riziko medzinárodnej blamáže je minimálne: stačí si prečítať zadanie. Tie malé čierne, ktoré som si vtedy kúpila, nosím na večere dodnes, a budem to tak robiť dovtedy, kým sa nájd college ochotný živiť ma. 

Na víne s prezidentom

Slovenskej republiky. Pije biele.

Epilóg, časť prvá

Po týždni ničnerobenia a sladkého ignorovania všetkých todo listov prišiel čas napísať tento blog – inak by sa mi mohlo stať, že mi z pamäte vybledne ten nádherný pocit po skončení skúšok, a to by som naozaj nechcela. Navyše, dnes vyprší platnosť môjmu študentskému preukazu, a tak je v tom celom aj akási symbolika.

Going down

Zabudla som ísť na formálnu večeru. Dozvedela som sa o nej až keď spolužiak presne o siedmej v panike vybehol z knižnice a mne pred očami preletel jeho tmavý oblek.

Vlastne ma to až tak neprekvapuje. Na rozdiel od toho minulého, tento rok som prežila viac-menej mimo college. Už nebývam na intráku, väčšina mojich minulorčných college kamarátov dokončila svoje jednoročné magisterské kurzy a odišla, a aj tí, ktorí tu so mnou zostali, sa po polroku univerzitnej a college politiky rozhodli viacej času tráviť niekde inde. Koniec koncov, v prípade môjho college to vôbec nie je zložité: rozlohou sa s tými známejšími collegmi ani nemôžeme porovnávať, po roku si študenti musia hľadať súkromné ubytovanie, nemáme lacné obedy a donedávna sme vôbec nemali večere.

Stále nažive

Nepíšem, lebo sa učím. Do prvej skúšky zostávajú tri týždne mínus jeden deň. Ešte som sa celkom nerozhodla, či som v panike, alebo sa bojím: zatiaľ sa to tak celkom príjemne strieda.

Tento rok mám skúšky z piatich predmetov. Diplomovka je už odovzdaná; je ťažko povedať, ako dávno, keď všetky dni sú úplne rovnaké.

Povolebný

Ja viem, voľby boli v Británii minulý týždeň. V rámci prípravy na skúšky však musela ekonomická súčasnosť dať prednosť ekonomickej histórii, a tak píšem až teraz.

Súboj medzi dvoma Oxfordčanmi vyhral Oxfordčan. Nejakú dobu som sa pokúšala vytvoriť si názor – pochopiť postoje a argumenty konzervatívcov a labouristov, zistiť, ktorá strana priťahuje aké typy ľudí – no čoskoro mi bolo jasné, že to vôbec nebude také ľahké. Fakty a predvolebné plány sú totiž len špičkou ľadovca: skutočný politický súboj prebieha podobne ako na Slovensku na úplne inej rovine. Ide tu o to, z akej ste rodiny a za koho sa považujete a kým chcete byť; ako kto reční a kto klame. Penta a imigranti, vianočné príspevky a regulácia nájomného – všetko na hony vzdialené od ekonomicko-akademických debát. Ekonóm vo mne nesúhlasí s konzervatívnymi úspornými opatreniami, ktoré boli na ekonomiku uvalené v tej najnesprávnejší čas; no to slovenské vo mne sa ešte vždy inštinktívne strasie, keď počuje slovo ľavica – iracionálny mentálny blok, ktorý nie a nie sa pohnúť. Zdá sa pritom, že Angličanom o to vôbec nejde: podľa mojich pozorovaní labouristov volia najmä preto, že majú pocit, že konzervatívci, ich bývalí zemepáni, na nich arogantne hľadia zvrchu a odmietajú sa vzdať tvídových sák po prastarom otcovi.

Politické preferencie a motivácie Britov teda ešte zatiaľ celkom nechápem, no voľby boli fascinujúce aj z iných dôvodov.