Všade samé stromčeky

Keď sa ma nabudúce niekto spýta na rozdiel medzi Oxfordom a Cambridge, odpoveď bude jasná: v Oxforde je oveľa viac vianočných stromčekov. Nepýtajte sa prečo, neviem, ale páči sa mi to.

Vianočná sezóna sa tu začala už okolo dvadsiateho novembra. Najprv sa zjavili miniatúrne ozdobné stromčeky, svietiace namodro a nabielo na pouličných lampách. Potom sa jedno ráno na Broad Street v strede mesta usadila veľká živá jedlička ozdobená jednoduchými žltými svetielkami, a všetky okolité obchody ju slepo nasledovali so svojimi blikajúcimi hviezdami a závesmi žiaroviek. Ozajstná mobilizácia ihličnanov sa začala okolo prvého decembra: stromček sa zrazu objavil na námestí pred univerzitnou knižnicou, vykúkal spoza plota v Trinity college a vyrástol uprostred kamenného nádvoria v Christ Church. V mojom college máme hneď dve jedličky: jednu v spoločenskej miestnosti a jednu v jedálni. Obe sú živé, ale modré žiarovky im dodávajú dostatočne umelý vzhľad.

Vianoce sa tu oslavujú o mesiac skôr a sú všade: za posledné dva týždne som bola na minimálne štyroch vianočných akciách. Hostiny boli rôzne, ale na všetkých som dostala rovnaké vybuchujúce salónky, v ktorých sa ukrývala kráľovská koruna z hodvábneho papiera, nejaká plastová atrapa hračky (raz som dostala trojcentimetrové pravítko... čo už) a vtip, ktorý musí byť tradične trápny. Bez ohľadu na to, či som sedela so spolužiakmi ekonómami nad táckou v jedálni alebo vedľa neznámeho akademika v college, sme si navzájom prečítali vtipy, vzdychli nad tou plastovou atrapou, nasadili si koruny a oxfordské Vianoce sa mohli začať.

Hotovo!

A je to: v piatok sa skončil trimester. Odovzdala som posledné úlohy, netrpezlivo si odsedela záverečné prednášky a zatlieskala prednášajúcim, ktorých už v rámci rozvrhu nestretnem.

Vyšla som z budovy fakulty a ktosi mi z členkov odrezal päťkilové závažia. Predo mnou sa rozprestieral Oxford zaliaty zimným slnkom a päť týždňov bez prednášok, cvík, termínov a úloh. Bola som pozvaná na obed do Magdalen college, kde sme nad rybou s hranolkami (ako každý piatok) rozoberali jediné: plány na prázdniny, zatiaľ čo na druhom konci siene sa štyria vrátnici snažili dať do pozoru obrovskú jedličku.

Šesť chodov a štyri vína

Tento piatok bol výnimočne hektický. Ráno tri hodiny prednášok, potom odovzdať úlohy na cviká, potom skupinový obed nad teóriou hier, potom stretnutie s ostatnými študentmi z môjho štipendijného programu. Tam som dve hodiny popíjala čaj, odždibkávala z muffinu a trochu rozpačito rozoberala anglický triedny systém. A potom som sa o pol siedmej večer našla na college záchodoch ako sa prezliekam do večerných šiat. Chvíľu som sa cítila ako Angelina Jolie v špionážnom filme, no potom sa mi dvakrát nepodarilo navliecť si silonky.  

V spoločenskej miestnosti zatiaľ začali podávať šampanské. Dnu vchádzalo stále viac a viac študentov a profesorov, všetci v akademických róbach. Počasie sa preberalo na niekoľkých frontoch, hluk v miestnosti stupňoval. Vtom zazvonil zvonec  a všetci stíchli. Začala sa hostina.

Profesor Young

Mám nového prednášajúceho na mikroekonómii a jednoducho o ňom musím napísať.

Prednášky sa začínajú o pol desiatej ráno. Prednášková miestnosť vyzerá tak trochu ako klubové kino – mierne zvažujúca sa podlaha, mäkké čalúnené kreslá, široké opierky na ruky (akurát namiesto držiaka na kolu majú zabudované elektrické zásuvky) a malý vyklápací stolík na sedadle predo mnou. Ten trochu kazí kino atmosféru a je dosť nepraktické na ňom písať, ale nanešťastie to väčšinou netreba. Pri vchode do prednáškovej miestnosti ma totiž čakáva úhľadná kôpka vytlačených poznámok.

Tento týždeň tam však žiadne neboli. Usadila som sa a prehodila zopár slov so spolužiakmi: Emily už má hotové všetky cvičenia z makroekonómie, Paul sa zasekol na otázke 2 (b) (treba tam dokázať, že na existenciu rovnovážneho stavu je nevyhnutné, aby úroková miera nepresahovala mieru ľudskej netrpezlivosti. Inak by všetci len sporili, aktíva by rástli do nekonečna, a to by nebol rovnovážny stav.), a Sara sa najprv pustila do úlohy z ekonometrie. Vo vzduchu rozvoniavala káva a všetci sme úkosom sledovali nového prednášajúceho, ktorý sa vpredu hral s projektorom. Niekto mi zašepkal, že je to profesor z Univerzity v Michigane, ktorý prišiel na dôchodok učiť na Oxford. Než som sa stihla spýtať, čo to konkrétne znamená, profesor Young zakašľal. Všetci stíchli a do sály vbehli poslední omeškanci. Rozhovoril sa, síce pomaly, ale s takým vážnym tónom, že som sa neodvážila nepočúvať. A po niekoľkých vetách som ani nechcela.

Extrakurikulá

Prvácky jarmok: keď som to na rozvrhu videla po prvýkrát, nemala som ani poňatia, o čo ide. No z toho, čo mi povedali spolužiaci, a akým tónom o tom písali v Univerzitnom sprievodcovi, mi bolo jasné, že Prvácky jarmok je jednou z najdôležitejších akcií celého Prváckeho týždňa, a pravdepodobne aj celého akademického roka. Mal trvať niekoľko dní, ale každému študentovi bola pridelená vstupenka len na presne určený deň a čas. Keď som ju objavila v poštovej schránke*, zmocnila sa ma slabá panika: na tú slávu mám len hodinu.   

Prišla som načas, no aj tak pred budovou už stála rada ľudí. Konalo sa to v jednej z najkrajších budov v Oxforde, a keď ma konečne vpustili dnu (musela som im ukázať študentský preukaz a vstupenku a vyfasovať igelitku Pizza Hut plnú zľavových kupónov na predraženú pizzu), Examination Schools ma tak ohromili, že jedna časť môjho ja sa začala tešiť na skúšky len preto, aby som sa sem mohla vrátiť na viac ako hodinu. 

A potom ma strhol prúd ľudí valiacich sa pomedzi stánky študentských spolkov a klubov a niekoľkých nepatrične pôsobiacich náborárov.

Nemá to tu niekde vypínač?

Chcela by som to tu vypnúť a zase zapnúť. Mám za sebou týždeň číslo štyri a Oxford na mňa doľahol v plnej svojej váhe.

Tempo prednášok je stále rovnaké, mám stále dve cviká týždenne, bola som len na jednej formálnej večeri, a dokonca aj moja závislosť na seriáli Scandal sa ako-tak tento týždeň držala na uzde, no napriek tomu mám pocit, že bežím s vyplazeným jazykom a aj tak nestíham.

A nemala by si sa niekedy aj učiť?

Do školy vlastne chodím už tri týždne.

Vravím „tri týždne“, pretože sama univerzita si týždne trimestra čísluje. Funguje to ako vnútorný kalendár a ako jednoznačný signál toho, že Oxford je miesto samé pre seba.

„Do školy“, lebo miestami mi to vážne pripomína základku. Mám len tri predmety: mikroekonómiu, makroekonómiu a ekonometriu, a každý deň mám len dve prednášky, oddelené veľkou prestávkou, počas ktorej si tie coolovejšie decká kúpia v bufete bagetu. Celý ročník preberá to isté, žiadne voliteľné predmety a špecializácia a individualita a podobné srandy; každý týždeň nám dajú dve domáce úlohy, ktoré musíme odovzdať a učitelia nám ich vrátia oznámkované a zaliate červeným morom. V mnohom sa mi tento systém páči: všetci, celý ročník, sme v tom spolu, vrtíme sa na sedačkách, keď rovnice majú priveľa neznámych, nenápadne vyzvedáme, kto už má hotové cvičenia a ktorú učebnicu na to použil, a keď sa ten druhý sťažuje na dynamickú optimizáciu, len empaticky prikyvujeme.

Imatrikulácie

(Napísané v sobotu 19. októbra.)

Pamätáte, ako som sa pred pár týždňami sťažovala, že môj príchod do Oxfordu nebol dostatočne ocenený? Zdá sa, že univerzite sa nepáči, keď hundrem, a dnes sa mi dostalo všetkých imaginárnych fanfár, aké si len viete predstaviť. Mali sme imatrikulácie.

V Oxforde po slovensky!

Jedným z „problémov“ štúdia na Oxforde je to, že popri tom, ako sa snažím zapamätať si meno toho chlapca s vysokým účesom, pochopiť, čomu presne sa venuje Talianka, ktorá pracuje na PhD zo „stredovekých štúdií“ a spomenúť si, v ktorom americkom meste je John Hopkins University, ľahko zabúdam na to, že sa rozprávam so študentmi Oxfordskej univerzity. Oxfordskej. Univerzity.

Preto mi dobre padlo dnešné stretnutie Spolku česko-slovenských študentov. Počuť v bare oxfordského college slovenčinu a „no jasně“ bude pre mňa vždy tak trochu nadprirodzený zážitok, no stretnúť viac ako pätnásť Čechov a Slovákov pokope, zabraných v hlbokej konverzácií, ma skutočne prebralo: som obklopená študentmi Oxfordskej univerzity.

Rozhovory sa väčšinou točili okolo toho, kto skadiaľ pochádza – nie geograficky (šak z Čiech a Slovenska, ne?), ale kde bol pred tým, než sa dostal na Oxford. Akoby sme všetci boli tak trochu prekvapení, že v bare pri slovenskej vlajke nesedíme sami.

Doma často počúvam, že nie sme dosť dobrí, že na to nemáme, že tí a oni (čo si budeme klamať, všetci) nás podrazili a okradli a preto sme teraz tam, kde sme. Túžime po medzinárodnom uznaní, po hrdinovi, ktorý šiel na západ a prežil a vyhral a ostal pritom Slovákom. Máme pocit, že u nás sa nikdy  nič nezmení, a – čo je dosť frustrujúce – zároveň sa všetko mení k horšiemu.

Nechcem vám teraz pred očami mávať tými Slovákmi (a Čechmi), čo si dnes v St Anthony´s college pripíjali Becherovkou. Áno, sú to presne tí ľudia, o ktorých často nariekame, že ich nemáme: dosiahli úspechy v zahraničí a robia nám dobré meno. O to mi ale nejde; želám si, aby sme svoje úspechy dokázali oceniť sami, bez ohľadu na to, či nás po pleci potľapká zahraničie. Podstatnejšie podľa mňa je to, že Oxford je plný Slovákov, ktorí vedia chytiť šance, naplno sa venujú tomu, čo ich baví, a majú svoje sny a ambície. Vidíte? Existujú takí. A do Oxfordu takí už prišli.

(Ak by ste si chceli prečítať niečo od jedného z nich, tak tu: http://oxfordskyzapisnik.blogspot.co.uk/. Podobný názov, ale oveľa lepšie a menej moralizovania ;) )

Prvácky týždeň

Hneď v prvý večer po mojom príchode som so svojimi spolužiakmi z college šla na večeru. Čína bola dobrá, vraj aj dosť autentická, a pri stole som stretla prvých Juhoafričanov v živote. Snažila som sa zapamätať si, kto čo študuje a skadiaľ pochádza a v ktorom intráku býva, ako vyzerá a ako sa volá. Bolo to príjemné, mať sa s kým porozprávať po niekoľkých hodinách strávených v spoločnosti kufra, a rozpaky z toho, že tam nikoho nepoznám, boli rozptýlené faktom, že ani nikto iný tam nikoho nepoznal.

Do tej reštiky nás nahnala Študentská rada nášho college v rámci zahájenia Prváckeho týždňa, čo je zhmotnenie presvedčenia, že najlepším spôsobom, ako spoznať nových ľudí a nadviazať priateľstvá, je organizovaná zábava.

Prvý deň v Oxforde

O cestovaní s dvadsaťkilovou batožinou a množstve schodov v londýnskom metre by som dokázala rozprávať celé hodiny, ale kto by to čítal, že?

Keď som prišla do Oxfordu po prvý krát – len tak, ako turista -, bolo to uprostred leta, vzduch bol rozpálený a ulice preplnené autami a výletníkmi. Kdesi za húštinou zdvihnutých rúk s ipadmi (fotografovali...) sa črtali kostoly a college – bolo ich ťažko rozoznať. Za vysokými kamennými múrmi a brečtanom bolo cítiť čosi starobylé a dôležité a turisti sa za tým vrhali ako diví. No univerzitu sa mi v ten deň nájsť nepodarilo (a nebolo to preto, že som ako typický americký návštevník nedokázala pochopiť, že Oxford jednoducho kampus nemá...). Bolo leto a na každom rohu číhal zmrzlinár, a Oxford sa ničím nelíšil od typického anglického historického mestečka, ponoreného až po uši do turizmu.

Keď som sa na konci septembra vrátila, mala som pocit, že som niekde úplne inde. Ulice boli poloprázdne a mestom sa preháňal jesenný vietor. Na každom kroku som stretala ľudí vlečúcich kufre a študentov s igelitkami z domácich potrieb; Oxford akosi zvážnel, tak, ako sa na univerzitné mesto patrí.

Navyše, tentokrát som už mala kam ísť: bol tu môj college, priamo v centre starobylého Oxfordu, kam sa turisti normálne nedostanú. Pravdou je, že väčšina návštevníkov o mojom college nevie, pretože nepatrí medzi tie najstaršie a najveľkolepejšie, ale kto by na to teraz myslel?

V college ma privítala skupina starších študentov, ktorí sa na mňa usmiali, oskenovali si môj pas a následne mi odovzdali kľúče od izby a študentský preukaz a magnetický kľúč od college a brožúrku o college pravidlách a usmernenia ohľadom akademického oblečenia a postup, ako sa pripojiť na univerzitnú internetovú sieť, a mapu Oxfordu (inak veľmi peknú) a letáčik z Centra pre kariérny rozvoj a ďalší z Jazykového centra a sprievodcu univerzitou pre prvákov a sprievodcu univerzitou pre zahraničných študentov a 1174-stranové Skúškové predpisy. Trochu omráčená som sa nechala odfotiť (to aby ostatní členovia college vedeli, kto som).

A je to: som študentkou v Oxforde.

V hlave mi zneli fanfáry a trochu som ich očakávala aj v skutočnosti, ale nič také sa nedialo... Namiesto toho do haly prichádzali ďalší študenti a vyzdvihovali si svoje kľúče a preukazy a Skúškové predpisy.

Cestou na intrák som skúmala okoloidúcich a snažila sa odhadnúť, ktorí z nich by mohli byť ekonómovia a či niektorí nejdú mojím smerom. Tváre na uliciach Oxfordu mestu dodávajú silne metropolitný ráz, ktorý by asi človek nečakal niekde uprostred anglických polí. Je ťažké v nich čítať.

A potom som otvorila vchodové dvere do môjho študentského bytu a srdečným ahoj ma privítal slovenský spolubývajúci. To aby si niekto (vrátane mňa) nenamýšľal, že som na Oxforde zo Slovenska sama.