O ťahaní dvadsaťkilovej
batožiny po hrboľatých oxfordských chodníkoch by som dokázala rozprávať celé
hodiny, ale kto by to čítal, že?
Pred odchodom som sa na rozlúčku zastavila
v college. Marzia, Gregorio, Lidia a Lei upratovali po plese:
naťahovali sa s káblami a hľadali zvyšné časti jedálenských stolov.
Pomohla som im premiestniť reproduktory do tajných dverí, ktoré sa zrazu roztvorili
na chodbe pri bare, a potom sme šli na popoludňajší čaj do kaviarne v kostole
St Mary´s. Lidii a mne to ešte stále nejde do hlavy – kaviareň v kostole?
– ale je tam veľmi pekne (priam božsky...)
a tak sme neodporovali.
Bol to zvláštny popoludňajší čaj:
môj veľký kufor mi verne ležal pri nohách a tak môj blížiaci sa odchod nemohol
byť nápadnejší. Snažila som sa správať, akoby nebola pravda, že ich najbližšie
tri mesiace neuvidím, ale veľmi mi to nešlo. Čo povedať? Mohla by som to zvaliť
na svoju angličtinu, ale mám pocit, že správne slová by sa mi hľadali ťažko v akomkoľvek
jazyku.
