Ja viem, voľby boli
v Británii minulý týždeň. V rámci prípravy na skúšky však musela
ekonomická súčasnosť dať prednosť ekonomickej histórii, a tak píšem až
teraz.
Súboj medzi dvoma
Oxfordčanmi vyhral Oxfordčan. Nejakú dobu som sa pokúšala vytvoriť si názor –
pochopiť postoje a argumenty konzervatívcov a labouristov, zistiť,
ktorá strana priťahuje aké typy ľudí – no čoskoro mi bolo jasné, že to vôbec
nebude také ľahké. Fakty a predvolebné plány sú totiž len špičkou ľadovca:
skutočný politický súboj prebieha podobne ako na Slovensku na úplne inej rovine.
Ide tu o to, z akej ste rodiny a za koho sa považujete a kým
chcete byť; ako kto reční a kto klame. Penta a imigranti, vianočné
príspevky a regulácia nájomného – všetko na hony vzdialené od
ekonomicko-akademických debát. Ekonóm vo mne nesúhlasí s konzervatívnymi úspornými
opatreniami, ktoré boli na ekonomiku uvalené v tej najnesprávnejší čas; no
to slovenské vo mne sa ešte vždy inštinktívne strasie, keď počuje slovo ľavica –
iracionálny mentálny blok, ktorý nie a nie sa pohnúť. Zdá sa pritom, že
Angličanom o to vôbec nejde: podľa mojich pozorovaní labouristov volia
najmä preto, že majú pocit, že konzervatívci, ich bývalí zemepáni, na nich arogantne
hľadia zvrchu a odmietajú sa vzdať tvídových sák po prastarom otcovi.
Politické
preferencie a motivácie Britov teda ešte zatiaľ celkom nechápem, no voľby
boli fascinujúce aj z iných dôvodov.
V prvom rade,
na moje i ich prekvapenie, v britských parlamentných voľbách môžu
voliť všetci občania Commonwealthu, teda politickej škrupinky bývalého
britského impéria. Po všetkých tých drahých vízach, ktoré si kamarátka z Indie
musí vybaviť vždy, keď chce vstúpiť do Schengenského priestoru, sa jej zrazu
dostalo nečakaného zadosťučinenia: na rozdiel odo mňa do Anglicka síce nemôže
priletieť len na občiansky, a po skončení univerzity má len niekoľko legálnych
mesiacov na nájdenie si práce, no napriek tomu má hlas v jedných z najnepredvídateľnejších
volieb za posledné polstoročie.
Inokedy by som nad
tým mávla rukou ako nad ďalším anglickým čudným zvykom, no v týchto
voľbách šlo aj o môj osud. Jedna z menšinových strán vznikla takmer
výlučne za účelom zbavenia sa východoeurópskych prisťahovalcov (to sme my), a aj
keď mi je jasné, že migrácia má nezanedbateľné dôsledky na hosťovskú krajinu,
nemať možnosť vyjadriť sa k niečomu, čo má potenciálne veľký dopad na môj
život, ma zarazilo. Je mi jasné, že môj hlas sám o sebe by toho veľa
nezmohol, no nemať ani len pomyselný vplyv na výsledky nebol bohvieaký pocit. Najbližšie
slovenské voľby si naozaj vychutnám.
V neposlednom
rade boli voľby fascinujúce práve preto, že som v Oxforde – alma mater
polovice britských predsedov vlády a ktovie akej väčšiny v hornej a dolnej
snemovni. Je veľmi pravdepodobné, že budúci britský premiér sa nachádza niekde
tu – možno to je ten otvídovaný mladík v Radcliff Camere, možno ten
otravný smrkač z knižnice, alebo ten nóbl cyklista v obleku a talári,
ktorý za ním veje ako za supermanom. Jedno je dosť isté: pokiaľ ma budúci
britskí voliči príjemne neprekvapia, bude z dobrej rodiny, vysoký (ako to
všetci robia?), a nepochybuje o tom, či na Oxford patrí alebo nie. Čo je však
na ňom pre mňa najfascinujúcejšie je ona viditeľná politická ambícia. Doma som takýchto
ľudí stretla len veľmi málo, no tu sú doslova takmer na každom rohu, a všetkým
je jasné, po čosi sem na Oxford prišli.
Volič labouristov
by teraz iste povedal, že vzhľadom na výsledky volieb to dosť pravdepodobne aj
dostanú.
