Monday 25 May 2015

Stále nažive




Nepíšem, lebo sa učím. Do prvej skúšky zostávajú tri týždne mínus jeden deň. Ešte som sa celkom nerozhodla, či som v panike, alebo sa bojím: zatiaľ sa to tak celkom príjemne strieda.

Tento rok mám skúšky z piatich predmetov. Diplomovka je už odovzdaná; je ťažko povedať, ako dávno, keď všetky dni sú úplne rovnaké.

Posledné tri týždne do posledných (dúfajme) skúšok môjho voľným okom viditeľného života. Žiadne opravné termíny, samozrejme: sme predsa v Oxforde. Len dokopy desať hodín písania esejí a počítania príkladov, a hotovo.

Tak ako aj minulý rok, ani teraz to neznie tak veľa; sama sebe sa niekedy čudujem, prečo nad tým toľko vystrájam. Na rozdiel od minulého roku som ale s učivom niekde úplne inde: kým minulý rok som rátala a písala a učila sa priebežne každý týždeň, tento rok som drvivú väčšinu času strávila nad diplomovkou, a tak Trinity trimester nie je veľmi o opakovaní, ale o oboznamovaní sa s materiálom. Mám z toho čudný pocit; so spolužiakmi sa navzájom nervózne uisťujeme, že sme na tom všetci rovnako.

Všetkých päť predmetov je povinne voliteľných, na oxbridgské pomery nevídaná sloboda. Najprv som sa tešila – všetko sú to veľmi zaujímavé veci – ale teraz mi je jasné, že ma miestami nudia a frustrujú ako hocijaká časť z povinnej mikroekonómie spred roka. Nie je to ich chyba: po dvoch mesiacoch v knižnici by mi na nervy išiel aj Pán prsteňov. A tak sa dobrovoľne každý deň zatváram do sivej fakultnej knižnice a pomaly sa brodím ekonomickou históriou, makrom, ekonómiou rozvojových krajín, ekonómiou práce, a znova od začiatku. Už len tri týždne.

Už len tri týždne. Nad hlavami sa mi vznáša opar melanchólie. Väčšina z mojich spolužiakov odchádza, väčšinou do práce. Nad kávou v knižnici rozoberáme, aké to bude, mať za sebou nejaké skutočné výsledky, patriť do veľmi rozdielneho kolektívu, dostávať plat, mať voľné víkendy; písať ďalšiu diplomovku, nájsť medzi novými doktorandmi nejakých kamarátov, učiť bakalárov, chodiť po Oxforde s vedomím, že takmer všetci títo ľudia sú preč.

Už len tri týždne.   


Musím sa ísť učiť.