Nepíšem, lebo sa
učím. Do prvej skúšky zostávajú tri týždne mínus jeden deň. Ešte som sa celkom
nerozhodla, či som v panike, alebo sa bojím: zatiaľ sa to tak celkom príjemne
strieda.
Tento rok mám
skúšky z piatich predmetov. Diplomovka je už odovzdaná; je ťažko povedať,
ako dávno, keď všetky dni sú úplne rovnaké.
Posledné tri týždne
do posledných (dúfajme) skúšok môjho voľným okom viditeľného života. Žiadne
opravné termíny, samozrejme: sme predsa v Oxforde. Len dokopy desať hodín
písania esejí a počítania príkladov, a hotovo.
Tak ako aj minulý
rok, ani teraz to neznie tak veľa; sama sebe sa niekedy čudujem, prečo nad tým
toľko vystrájam. Na rozdiel od minulého roku som ale s učivom niekde úplne
inde: kým minulý rok som rátala a písala a učila sa priebežne každý
týždeň, tento rok som drvivú väčšinu času strávila nad diplomovkou, a tak
Trinity trimester nie je veľmi o opakovaní, ale o oboznamovaní sa s
materiálom. Mám z toho čudný pocit; so spolužiakmi sa navzájom nervózne uisťujeme,
že sme na tom všetci rovnako.
Všetkých päť
predmetov je povinne voliteľných, na oxbridgské pomery nevídaná sloboda. Najprv
som sa tešila – všetko sú to veľmi zaujímavé veci – ale teraz mi je jasné, že
ma miestami nudia a frustrujú ako hocijaká časť z povinnej
mikroekonómie spred roka. Nie je to ich chyba: po dvoch mesiacoch
v knižnici by mi na nervy išiel aj Pán prsteňov. A tak sa dobrovoľne
každý deň zatváram do sivej fakultnej knižnice a pomaly sa brodím ekonomickou
históriou, makrom, ekonómiou rozvojových krajín, ekonómiou práce, a znova od
začiatku. Už len tri týždne.
Už len tri týždne. Nad
hlavami sa mi vznáša opar melanchólie. Väčšina z mojich spolužiakov
odchádza, väčšinou do práce. Nad kávou v knižnici rozoberáme, aké to bude,
mať za sebou nejaké skutočné výsledky, patriť do veľmi rozdielneho kolektívu,
dostávať plat, mať voľné víkendy;
písať ďalšiu diplomovku, nájsť medzi novými doktorandmi nejakých kamarátov,
učiť bakalárov, chodiť po Oxforde s vedomím, že takmer všetci títo ľudia
sú preč.
Už len tri týždne.
Musím sa ísť učiť.
