Do Oxfordu prišiel
minulý piatok na neformálnu návštevu slovenský minister školstva Juraj Draxler.
Česko-slovenský študentský spolok s ním zorganizoval obed a diskusiu
na Harris Manchester college. Prišlo nás tam asi tridsať, vrátane niekoľkých
Čechov a študentov zo susednej univerzity Oxford Brooks; jedna
z ďalších tých akcií, ktoré by sa mi na Slovensku neprihodili ani náhodou,
a tu sa na mňa sypú každý trimester.
Ako asi každého,
kto niekedy chodil do školy, ma školstvo a jeho problematika naozaj
zaujímajú, a asi ako každý, kto chodil do školy, zo seba len ťažko
striasam pocit, že som na školstvo automatický odborník. Preto som pred ministerskou návštevou dlho
premýšľala, čo by som takému ministrovi chcela povedať.
V prvom rade
som si uvedomila, že je veľa problémov, ktoré nestoja za zmienku: vie
o nich každý, aj o riešeniach, a napriek tomu je každému jasné,
že sa nič k lepšiemu len tak skoro nezmení. Načo rozoberať vysokoškolskú
apatiu, nemotivovaných učiteľov a nedostatočné financie? Všetci by sme len
súhlasne pokývali hlavami a šlo by sa ďalej.
Taktiež nemá zmysel
rozoberať výhody a nevýhody britského školstva: tento minister má totiž
niekoľko rokov britského štúdia za sebou, a dobre vie, ako dokážu byť
anglické školy vybavené, ako môžu univerzity dosahovať špičkové výsledky,
a že panie na študijnom sa dokážu usmievať.
Automatickou témou
sa zdali štipendiá, no pri nich vždy váham. Na jednej strane nechápem, prečo sa
štát nechce zúčastniť úspechu toľkých ľudí, ktorí si začínajú budovať kariéry na
univerzitách svetovej úrovne. Pritom nemusí ísť o plnú finančnú podporu
stoviek ľudí na univerzitách, kde len školné často presahuje priemerný
slovenský ročný plat. Šlo by to aj oveľa lacnejšie – symbolický príspevok na
ubytovanie alebo aspoň zrozumiteľné informácie o tom, ako doma platiť
zdravotné poistenie a kedy treba vyplniť daňové priznanie – proste hocičo,
z čoho by sme si mohli aspoň nahovárať, že Slovensku záleží na špičkovom
vzdelaní aspoň spolovice tak, ako na špičkových športovcoch. Na druhej strane
sa však nechcem tváriť, že napríklad taký Oxford nám, študentom, nedáva skvelé vyhliadky
do budúcnosti, a že univerzita sama neponúka štedré, aj keď ťažko
získateľné štipendiá v každom odbore. Lobovať o peniaze by bolo z našej
pozície nefér, keď také deti na základke ani nevedia, čo to slovo znamená.
To, čo by som nejakému
členovi vlády chcela povedať naozaj, sa mi do diskusnej skupiny, nech už je
návšteva akokoľvek neformálna, jednoducho nehodilo. Chcela by som, aby som si
nemusela vyberať medzi Slovenskom a profesionálnymi možnosťami. Chcela by
som, aby sa veci začali meniť rýchlejšie, a k lepšiemu:
o frustrácii, ktorá plynie z toho, že po celý čas všetci vidia
a vedia o tom, čo nefunguje, je zbytočné hovoriť. No ako sa vlastne
môžem sťažovať na slovenské pomery, keď domov chodím len na prázdniny?
Nestratila som právo kritizovať slovenskú otupenosť, keď som sa pred piatimi
rokmi rozhodla odísť? Ak mi slovenský vývoj tak veľmi prekáža, nemala som
zostať doma a niečo s tým urobiť?
Jediná otázka,
ktorú som si pre ministra pripravila pre prípad núdze, sa týkala toho smiešneho
dokazovania na sociálnom úrade (na účel štátneho zdravotného poistenia), že
Oxford je legitímna univerzita; mala som pocit, že požadovať niečo viac
jednoducho nemám právo. Nepýtajte sa ma, kde sa vo mne tento dojem zobral.
Niečo slovenské vo mne ešte predsa len muselo zostať: hanba z prílišného
vytŕčania hlavy, alebo niečo podobné.
S ministrom
sme sa nakoniec bavili o všeličom, dokonca aj o tých témach, ktoré
som ja predtým odpísala – a nebolo to až také márne. Napriek tomu rybiemu
koláču, ktorý podávali na obed, som z debaty nakoniec odchádzala
v akejsi dobrej nálade. Dlho som premýšľala nad tým, čo to spôsobilo:
minister síce hovoril rozumne, no nepovedal nič, čo by mi dovolilo zvažovať
skorší návrat domov.
Až nakoniec mi
došlo, že tá návšteva vôbec nebola o tom, čo my študenti povieme
ministrovi, ale o tom, čo minister povedal nám. Netváril sa, že slovenské
školstvo je v skvelom stave. Počúval naše otázky a sem-tam sa mu
podarilo neodpovedať ako politik. To stretnutie bola skutočná diskusia, nie len
formálne potriasanie rukami. A nakoniec nepovedal, že je našou
vlasteneckou povinnosťou vrátiť sa domov – len toľko, že budeme vítaní. Od
vlády, ktorá sa radšej pozerá na východ ako našim smerom, sa cení aj toľko.
