Pokračujúc v
tradícií doslovného prekladu čudných oxfordských výrazov, tu je ďalší:
kolekcie. Z nejakého neznámeho dôvodu sa tu tak rozhodli nazvať skúšky na
nečisto, ktoré študenti prvého stupňa musia písať – ale nie zložiť – na
začiatku každého trimestra. Keďže mnohí z nich budú skúšaní za celé tri
roky len raz, na úplnom konci štúdia, kolekcie sú spôsobom, ako sa uistiť, že
sa aspoň niekto niečo za minulý trimester naučil.
Keďže som na druhom
stupni, pre mňa kolekcie povinné nie sú – koniec koncov, nie všetky predmety
ich vôbec ponúkajú. Píšu sa však v rámci ekonómie rozvojových krajín,
a keďže z toho budem musieť na konci júna zložiť dvojhodinovú skúšku,
pred mesiacom sa mi kolekcie zdali ako dobrý nápad: precvičím si písanie esejí,
dostanem za ne známku ako na ozajstnej skúške, zistím, koľko sa toho ešte musím
naučiť, a prinesie to do môjho života strach, ten najlepší motivačný
nástroj.
Kolekcie som
dopísala pred viac ako hodinou a moje myšlienky mi ešte stále lietajú
hlavou ako zelektrizované. Oproti minuloročným trojhodinovým maratónom boli
dnešné dve eseje za dve hodiny rozhodne menej náročné, no nebolo to žiadne lážo
plážo. Keď má človek na esej hodinu a nie 30-40 minút, očakávania sú
niekde inde: analýza musí to ísť viac do hĺbky aj do šírky a ešte neviem
kam. Argumenty treba poriadne rozvinúť, hodia sa aj nejaké rovnice
a grafy... No to, čo bolo pre mňa najťažšie, bolo prehrabať sa množstvom
odbornej literatúry, ktorú som nárazovo prečítala za minulý týždeň. Nielenže
som si musela spomenúť, čo som to vlastne čítala, a ako by to mohlo
podporiť alebo podkopať moje argumenty, ale nejako som k tomu musela
priradiť autora a rok vydania. Ešte stále som sa nerozhodla, či je horšie
pasovať sa s literatúrou, v ktorej má každý článok iného autora, alebo
situácia, aká panuje v ekonómii migrácie, kde majú väčšinu výskumu pod
palcom istí traja autori, ktorý každý rok vychrlia články na inú tému, a niekedy
medzi sebou zákerne spolupracujú, aby ma zmiatli ešte viac.
No ako každý rok po
skúške aj teraz s prekvapením zisťujem, že ma to vlastne bavilo. Zadaním
sú väčšinou zaujímavé ekonomické problémy: kombinácia látky, ktorú sme na
prednáškach veľmi neprediskutovali, a tak je na mne predstaviť a zvážiť
argumenty za a proti, vysvetliť, kde majú jednotlivé teórie a štúdie slabiny,
na čo sa treba zamerať a čo je nepodstatné. Zatiaľ som sa plne pripravila
iba na jeden predmet, ale keď budem v júni vychádzať z poslednej skúšky,
tento pocit vedenia bude neodolateľný:
ekonómia sa predo mnou rozprestrie ako krajina, keď sa konečne vydychčíte na
kopec, a bude to krásne. Teraz sa už len stačí na dva mesiace presťahovať
do knižnice.
Ale najprv idem na
obed. Písanie rukou človeka naozaj vyčerpá.
