Bol to znova jeden
z tých trimestrov, keď počítam každý deň a každý týždeň. Začalo sa
odpočítavanie na diplomovku: do konca trimestra som si stanovila termín na
dokončenie všetkých výpočtov, aby som ich stihla prediskutovať so supervízorkou.
Potom mám presne tri týždne na napísanie oných tridsiatich tisíc slov,
a nakoniec posledné štyri na supervízorkine pripomienky, posledné
vylepšenia a opravu všetkých modeling,
ktoré som napísala len s jedným l.
Do toho však ešte
stále bežali prednášky. Učitelia jednoducho odmietli vziať na vedomie, že moja
pamäť je plná – nedokážem si na letmé prečítanie zapamätať viac ako päť
akademických článkov – a na hodinách sme ďalej klusali cez desiatky najnovších
štúdií o migrácii, finančných krízach, ekonomickom raste a úniku mozgov. Všetko
to bolo zaujímavé, ale to vlastne moju situáciu len zhoršovalo: pocit, že mi
okolo uší každý deň presviští všetko to, na čo som sa ešte na začiatku
trimestra tešila, no na čo teraz už nemám ani energiu, ani mozgovú kapacitu,
bol úžasne frustrujúci. Bez pravidelných tutoriálov, na ktorých by sme prebrali aspoň základy a hlavné myšlienky, sa oxfordský systém začína rozpadať. V ôsmom týždni som sa namiesto nových vedomostí
tešila len na to, kedy sa prednášky už konečne skončia a ja nebudem musieť
vstrebávať nič nové. Obdobie, keď si všetko konečne prečítam pri príprave na
skúšky, mi momentálne znie ako raj a peklo zároveň.
Domov som letela
hneď v piatok, po dvoch prezentáciách na semináre, poslednej konzultácie
so supervízorkou a zháňaní odporúčaní do prihlášky na učenie na budúci
rok. Až keď som sa usadila do dvojhodinového autobusu na letisko
a dopísala posledné see you in
a month sms-ky, som si uvedomila, že som práve vyšla z poslednej
prednášky magisterského štúdia. Nostalgie by sa však vo mne nedorezal. Možno po
skúškach.
