Je čas napraviť si
reputáciu.
Oxford rozhodne nie
je až takým seriózne akademickým miestom, ako som vám doteraz tvrdila. Dnes k nám
napríklad príde Kanye West, a oxfordský debatný spolok za posledných pár
rokov na univerzitu úspešne dotiahol Shakiru, Bon Joviho, Bena Afflecka, Pamelu
Anderson a Natalie Portman. Miestne kluby a diskotéky (ešte sa to tak
volá?) každý týždeň organizujú študentské zábavy – väčšinou v utorok, aby
nám nezavadzali tí, ktorí musia ráno vstávať do práce – a okrem vlastného
baru každý college počas trimestra organizuje aspoň jednu college párty
(takzvanú „bop“), kde vám spolužiaci z knižnice zrazu nalievajú do
plastových pohárov akési zmesi z Tesca.
A potom je tu
ešte Bollywood Bop. Raz za trimester ju organizuje Indický študentský spolok,
a...
Nesvietila som tam
až tak, ako by ste čakali. Párty bola v jednom z oxfordských nočných
klubov, a tak sa tam mohol pritmoliť ktokoľvek so študentským preukazom.
Vnútri bolo plno, aj keď som prišla už pred jedenástou, a ľudí stále
pribúdalo. Organizátor na druhí deň tvrdili, že nás v tej malej podzemnej
miestnosti bolo viac ako 400, a ja som ochotná im uveriť.
Na prvý pohľad to
tam vyzeralo ako v každom inom klube: tma a čudné blikajúce svetlá,
ktoré sa tvárili ako lasery; preplnený bar s lepkavou podlahou; popri
stene miniatúrne stolíky a obrovské kožené kreslá. No na
rozdiel od tých akcií, kde všetci nervózne posedávajú, usrkujú si
z koly s rumom a čakajú, kým sa to rozhýbe, tu boli stoly hneď
od začiatku zasypané kabátmi. Ľudia prišli tancovať a hotovo: žiadne
ultramoderné párty šaty, žiadne štekle. Módnym vrcholom bolo zopár šiat s indickým
vzorom, ktoré pripomínali sárí. Minimálne tretina dievčat vyzerala, ako by len
vybehli z knižnice, a po parkete sa pohybovali aspoň dvaja chalani v obleku,
ktorí prišli priamo z formálnej večere a ešte si nestihli zložiť
motýlika.
A tancovali.
Väčšinou to vyzeralo úplne normálne – koniec koncov, hudba bola na nerozoznanie
od hocijakého západniarskeho diskotékového hitu, typické tuc-tuc. Len slová
boli iné a úplne neznáme; sem tam sa nad naše hlavy vzniesol ťahavý zvuk
tradičných hudobných nástrojov. Paarth ma naučil niekoľko špeciálnych krokov na
pandžábske pesničky, aby som vedela držať tempo s davom, no akosi ich nehrali.
Namiesto celý klub niekoľkokrát začal hromadne spievať a všetci sa tvárili
ešte šťastnejšie ako dovtedy. Zdalo sa, že sa všetci poznajú: kedykoľvek vošiel
niekto nový, energicky mu kývala polovica osadenstva, a moji vlastní
kamaráti ma v pravidelných intervaloch predstavovali príchodzím, ktorých
mená som si nedokázala zapamätať. Tá energia bola nákazlivá: čoskoro mi bolo
jedno, že neviem slová a vôbec mi nejdú kroky, a cítila som sa takmer ako v tom jedinom bollywoodskom filme, ktorý som videla.
Noc sa skončila
tak, ako všetky čurbesy v Oxforde: hranolkami z jedného z tých pouličných
stánkov, ktoré sa vynoria odnikadiaľ vždy po zotmení. Jedinými ďalšími zákazníkmi bola
skupina dievčat vo večerných róbach. Typický Oxford, začalo popŕchať a mne bolo ľúto, že
som si nedokázala zapamätať refrén ani jednej pesničky.
