Tento týždeň som mala svoju prvú prezentáciu na Oxforde – vlastne prvú počas celého môjho britského štúdia (aj preto mi to s týmto blogom tak dlho trvalo). Doľahlo to na mňa, keď som si večer predtým cvičila, či sa zmestím do časového limitu. Na mojej strednej boli študentské prezentácie jeden zo spôsobov výučby. Musela som robiť aspoň jednu za mesiac, a tak som si celkom zvykla na ten klokotavý pocit v žalúdku pred tým, než sa budem musieť postaviť a hovoriť po anglicky dvadsať minút pred plnou triedou, na tie dilemy, akú farbu šablóny použiť, a ako kráčať po tenkej čiare medzi zaujímavým a poučným.
Človek si rýchlo
odvykne. Na Oxforde (ani Cambridge) sa študentské prezentácie jednoducho nenosia,
teda rozhodne nie v ekonómii. Koniec koncov tá, cez ktorú som sa musela
brodiť tento týždeň, bola na ekonómiu rozvojových krajín – predmet, ktorý sa
vyučuje na inej fakulte.
Asi až preto mi
došlo až teraz, po takmer piatich rokoch, že na Oxforde sa nielen učí inak, ale vlastne aj dosť zastarane. Žiadne tímové projekty, študentské prezentácie,
prípadové štúdie. Jediné pokusy naživo sem-tam zažijeme na makre alebo ekonometrii,
kedy prednášajúci an chvíľu zapne Matlab alebo Oxmetrics a ukáže nám, ako
z kódu a pár klikov vydolovať simulácie finančnej krízy – a znova
späť k prednáške, kde potichu sedíme a počúvame. Dôležitá časť výučby
prebieha na tutoriáloch/supervíziách (to prvé sa používa na Oxforde, to druhé
na Cambridge, a na oboch univerzitách to znamená to isté), kde sa mala
skupina študentov (2 až 5) stretnú s učiteľom a znovu si prechádzajú
najnovšiu látku. Na tutoriál je vždy nejaké domáca úloha – esej alebo niekoľko
matematických otázok – no tam sa všetka exotika končí: odovzdávame to na
obyčajnom kuse papiera a na vypracovanie treba len knihy, pero a mozog.
Nie je to pritom tak, že by sme na Oxforde nemali internet. Prednášajúci si na každú hodinu pripravia
podrobnú prezentáciu, ktorá nám zároveň slúži ako poznámky. Môžeme si ich pred
hodinou stiahnuť z intranetu, alebo nám ich donesie vytlačené. Online sú
aj zoznamy odporúčanej literatúry, zadania na cvičenia, skúškové otázky z minulých
rokov. Profesori svoje prezentácie premietajú na biele plátno a píše sa u nás
farebnými fixkami na biele stierateľné tabule. Všetci sú skvelé pripravení,
pozorne sa venujú každej študentskej otázke, a najmä teraz, na kurzoch pre
pokročilých, preberáme takmer výlučne najnovšie odborné články a výsledky ich
vlastného výskumu. No v porovnaní s niektorými českými vysokými
školami, ktoré na internet rovno zavesia nahrávku celej prednášky, aby ju študenti
mohli sledovať z domu a kedykoľvek, zverejňovaním poznámok na
internete nikoho neohúrime.
Školský inšpektor by
si asi povedal, že univerzita zaspala dobu. Nielen že sa u nás neučí
moderne alebo inovatívne, ale mám taký pocit, že o učenie na prednáškach
vlastne nejde: sú miestom, kde nám profesor odovzdá informácie, a je to
potom na nás, ako ich v knižnici pri učebniciach strávime, čo si k téme
naštudujeme navyše, aký názor si vytvoríme. Do počítačovej učebne, aj keď ju
máme, som už polroka nevkročila; o interaktívnej elektronickej tabuli tu
asi ani nepočuli. Učebnicami sa nikto príliš netrápi: väčšinou si čítame úvod z jednej,
model z druhej, a nakoniec to aj tak všetko prebijú akademické
články. Jediné, čoho je tu konzistentne dostatok, je diskusia.
Asi preto som sa
nikdy predtým nenaučila tak veľa.
