Wednesday 4 February 2015

Kde mám PowerPoint?!



Tento týždeň som mala svoju prvú prezentáciu na Oxforde – vlastne prvú počas celého môjho britského štúdia (aj preto mi to s týmto blogom tak dlho trvalo). Doľahlo to na mňa, keď som si večer predtým cvičila, či sa zmestím do časového limitu. Na mojej strednej boli študentské prezentácie jeden zo spôsobov výučby. Musela som robiť aspoň jednu za mesiac, a tak som si celkom zvykla na ten klokotavý pocit v žalúdku pred tým, než sa budem musieť postaviť a hovoriť po anglicky dvadsať minút pred plnou triedou, na tie dilemy, akú farbu šablóny použiť, a ako kráčať po tenkej čiare medzi zaujímavým a poučným.

Človek si rýchlo odvykne. Na Oxforde (ani Cambridge) sa študentské prezentácie jednoducho nenosia, teda rozhodne nie v ekonómii. Koniec koncov tá, cez ktorú som sa musela brodiť tento týždeň, bola na ekonómiu rozvojových krajín – predmet, ktorý sa vyučuje na inej fakulte.

Asi až preto mi došlo až teraz, po takmer piatich rokoch, že na Oxforde sa nielen učí inak, ale vlastne aj dosť zastarane. Žiadne tímové projekty, študentské prezentácie, prípadové štúdie. Jediné pokusy naživo sem-tam zažijeme na makre alebo ekonometrii, kedy prednášajúci an chvíľu zapne Matlab alebo Oxmetrics a ukáže nám, ako z kódu a pár klikov vydolovať simulácie finančnej krízy – a znova späť k prednáške, kde potichu sedíme a počúvame. Dôležitá časť výučby prebieha na tutoriáloch/supervíziách (to prvé sa používa na Oxforde, to druhé na Cambridge, a na oboch univerzitách to znamená to isté), kde sa mala skupina študentov (2 až 5) stretnú s učiteľom a znovu si prechádzajú najnovšiu látku. Na tutoriál je vždy nejaké domáca úloha – esej alebo niekoľko matematických otázok – no tam sa všetka exotika končí: odovzdávame to na obyčajnom kuse papiera a na vypracovanie treba len knihy, pero a mozog.

Nie je to pritom tak, že by sme na Oxforde nemali internet. Prednášajúci si na každú hodinu pripravia podrobnú prezentáciu, ktorá nám zároveň slúži ako poznámky. Môžeme si ich pred hodinou stiahnuť z intranetu, alebo nám ich donesie vytlačené. Online sú aj zoznamy odporúčanej literatúry, zadania na cvičenia, skúškové otázky z minulých rokov. Profesori svoje prezentácie premietajú na biele plátno a píše sa u nás farebnými fixkami na biele stierateľné tabule. Všetci sú skvelé pripravení, pozorne sa venujú každej študentskej otázke, a najmä teraz, na kurzoch pre pokročilých, preberáme takmer výlučne najnovšie odborné články a výsledky ich vlastného výskumu. No v porovnaní s niektorými českými vysokými školami, ktoré na internet rovno zavesia nahrávku celej prednášky, aby ju študenti mohli sledovať z domu a kedykoľvek, zverejňovaním poznámok na internete nikoho neohúrime.

Školský inšpektor by si asi povedal, že univerzita zaspala dobu. Nielen že sa u nás neučí moderne alebo inovatívne, ale mám taký pocit, že o učenie na prednáškach vlastne nejde: sú miestom, kde nám profesor odovzdá informácie, a je to potom na nás, ako ich v knižnici pri učebniciach strávime, čo si k téme naštudujeme navyše, aký názor si vytvoríme. Do počítačovej učebne, aj keď ju máme, som už polroka nevkročila; o interaktívnej elektronickej tabuli tu asi ani nepočuli. Učebnicami sa nikto príliš netrápi: väčšinou si čítame úvod z jednej, model z druhej, a nakoniec to aj tak všetko prebijú akademické články. Jediné, čoho je tu konzistentne dostatok, je diskusia.

Asi preto som sa nikdy predtým nenaučila tak veľa.