Druhé stretnutie s aristokraciou
je oveľa jednoduchšie.
Recepcia môjho štipendijného
programu sa tento rok konala v Magdalen College, kam počas druhej svetovej
vojny chodil príbuzný lorda Dulvertona, na ktorého pamiatku bolo štipendium
založené. Večer bol o to symbolickejší, že medzi hosťami boli opäť
členovia Dulvertonovskej rodiny, a príhovor povedal jeden z bývalých štipendistov,
ktorého akademická dráha bola naštartovaná práve vďaka ich finančnej pomoci.
Keďže táto recepcia
nie je len priestorom na usrkávanie šampanského (a poďakovanie sa tým, ktorí ma
na Oxforde sponzorujú), ale pre patrónov aj možnosťou zistiť, komu ich peniaze
vlastne šli, znova som sa ocitla na malom výsluchu. Kde pracujú tvoji rodičia?
Ako si si mohla dovoliť Cambridge? Ako chceš svoje vzdelanie využiť? Aký je
tvoj životný štandard doma na Slovensku? No na rozdiel od minuloročnej
recepcie, kde ma všetky tieto otázky dohnali k pochybnostiam o tom,
či moji rodičia naozaj nemajú niekde doma schované milióny, tento rok dostali úplne iný význam.
Dáma Mary
Richardson, ktorá je členkou správnej rady fondu, a titul dostala za svoju
prácu v anglickom školstve, hneď na začiatku recepcie urobila tú chybu, že
sa ma spýtala na moju diplomovku. Najprv som sa musela krotiť, ale potom vyšlo
najavo, že dáma Mary sa sama venuje problematike nerovnosti a sociálnej mobility,
a tak sme sa mohli rozrečniť obidve. Jeden z najzávažnejších anglických
spoločenských problémov je nerovnosť príležitostí: aj keď formálne neexistujú
žiadne prekážky, v skutočnosti sa anglické školy viac-menej delia na tie
pre deti bohatých a tie pre deti chudobných, a toto potom ovplyvňuje
pomer študentov na vysokých školách, v jednotlivých povolaniach a – čo je
snáď najzávažnejšie – v súdnictve a parlamente (písala som o tom aj tu).
Dulvertonský fond prispieva na viaceré
programy, ktoré sa tento trend snažia zvrátiť, ako napríklad mentorovanie pre
deti zo znevýhodneného prostredia a zlepšovanie školstva a sociálnych
služieb cez iniciatívy podobné nášmu Teach for Slovakia. No z nášho rozhovoru
bolo zrejmé, že je to beh na veľmi dlhú trať – a prípad dulvertonovských štipendistov
a ich nie až tak chudobných rodín, pre ktoré je ale štúdium na Oxforde
nedosiahnuteľným luxusom, to len potvrdzuje.
A tak sa to,
čo by som inak chápala ako nepríjemné vyzvedanie o mojej rodine, stalo príkladom
toho, ako školstvo funguje v zahraničí. V ten večer som si uvedomila,
že Slovenska sa problematika sociálnej mobility v porovnaní s Veľkou Britániou
takmer vôbec netýka. Naše školstvo ma iné problémy, no triedny boj v rámci škôl je
niečo, čo (dúfam) k nám zo západu ešte nedorazilo. Koniec koncov, obyčajné
slovenské štátne školy dokážu na Oxford, Cambridge a do USA poslať často
krát viac študentov ako niektoré školy tu – napriek priepasti, ktorá delí
anglické a slovenské priemerné zárobky.
Neviem, čo títo aristokrati
pridávajú do jednohubiek, ale po ich recepciách si vždy uvedomujem, že narodiť sa na Slovensku je veľké šťastie.
P.S. Viac o Dulvrton Scholarship sa dozviete tu.
