Moja predstava
o predstavách neekonómov o tom, ako sa učí ekonómia, vyzerá asi
takto.
Základom je trhový
mechanizmus, kde sa naučíme, ako stanoviť správne ceny. Potom sa presunieme
k teórii firmy, kde zistíme, ako tvoriť zisk, čo je to súvaha, a kedy
podať daňové priznanie. Nasledujú finančné trhy, kde nielen pochopíme, ako
fungujú swapy na úverové zlyhanie a najnovšie exotické finančné produkty,
ale naučia nás, ako predpovedať burzové krachy a optimálne investovať. No
a nakoniec, po prečítaní Adama Smitha, Keynesa a najnovšieho
čísla American Economic Review, si k obľúbenej excelovskej tabuľke budeme
môcť sadnúť s jasnou predstavou riešenia hospodárskej krízy
a jednoznačnou odpoveďou na otázku, či má Grécko vystúpiť z Eurozóny.
(Opravte ma, ak sa
mýlim.)
V skutočnosti
je to takmer presne naopak. Učíme sa síce o daňovom systéme, vládnom
rozpočte, toku úverov a monetárnej politike, no od horeuvedého sa moje
prednášky líšia v dvoch zásadných bodoch.
Po prvé, všetko je
maximálne zabstraktnené. Ak sa niekedy vôbec bavíme o praktických
záležitostiach poskytovania hypoték, je to len preto, aby sme mohli odôvodniť
konkrétny detail nejakého modelu – a rýchlo bežíme späť k rovniciam a deriváciám
a algebre. Ekonomika je neskutočne komplikovaná. Zjednodušenie
a zovšeobecnenie je jediný možný prístup, a aj ten musíme aplikovať oveľa radikálnejšie, ako by človek čakal. Ak chceme vysvetliť zádrhele vo
finančnom sektore, nielenže sa musíme venovať výlučne finančnému sektoru, ale
aj ten bude pravdepodobne pozostávať len z jednej banky, jednej firmy (v roli
dlžníka) a jednoduchej distribučnej krivky, ktorá priradí rôznym „stavom“
sveta konkrétnu pravdepodobnosť. Ak nás zaujíma, ako turbulencie
v bankovníctve ovplyvňujú ekonomiku, k tomuto jednoduchému modelu
pripojíme ešte jednoduchší agregátny sektor, v ktorom žije jedna rodina,
živí sa jediným výrobkom, a pravdepodobne nemajú žiadne peniaze.
Tieto extrémne
zjednodušenia sú nevyhnutné na to, aby sme onen matematický model dokázali
vyriešiť. Navyše, v skutočnej ekonomike sa toho deje priveľa naraz,
a tak jedine „vypnutím“ všetkého ostatného dokážeme zistiť, ako vplýva
A na B. Samozrejme, že tu trochu preháňam: na magistri preberáme
najaktuálnejšie modely, ktoré zahŕňajú viacero rôznych výrobkov, kapitál,
nominálne veličiny (peniaze), pracovný trh a asymetrické informácie na
finančných trhoch... no detaily z reálnej ekonomiky by ste v nich stále
nenašli. Modely sú proste modely, a preto nemám ani poňatia, ako optimálne
vyplniť daňové priznanie.
Po druhé, pocit, že
niečo naozaj viem, som naposledy zažila na konci prvého ročníka bakalárskeho
štúdia – a aj to bolo v rámci štatistiky, ktorú sme zatiaľ len zľahka
poškrabkali po povrchu a ja som netušila, čo za monštrum to vlastne je. 90%
všetkého, čo ma učitelia na Cambridge a Oxforde kedy naučili, bolo s výstrahou,
že to platí, len ak zároveň platí aj desať viac či menej pravdepodobných predpokladov.
Žiadneho prednášajúceho som doteraz nepočula tvrdiť, že vie, ako vyriešiť
finančnú krízu, vysokú nezamestnanosť či korupciu. To, čo nás učia, sú
nesmierne zaujímavé idey a modely, no v prvom rade vedomie, že všetko
naše poznanie je nedokonalé. Navyše, ekonomické modely sa takmer bez výnimky
zameriavajú na vysvetlenie minulosti, a tak vlastne nie sú priamo stavané
na tu a teraz, so všetkými tými hroznými paralelnými komplikáciami.
Bolo by nefér
tváriť sa, že mi tých (takmer) päť rokov v rámci ekonómie nič nedalo. Som
si takmer stopercentne istá, že plošné, univerzálne riešenia neexistujú. Taktiež
viem, že netreba veriť nikomu, kto o ekonómii rozhlasuje, že je niečo no
100%. Obed zadarmo neexistuje. Svet je komplikovaný. Niektoré modely sú lepšie
ako iné, no predpovedať budúcnosť nevie nikto.
Istým spôsobom je
to frustrujúce: ekonómiu som šla študovať preto, že som chcela vedieť, ako to
tu funguje, a namiesto toho mi len pribudli otázky.
Tento blog mal
pôvodne byť o novom module v rámci makroekonómie, na ktorý som začala
chodiť minulý týždeň. Učí ma profesor Vines, starší, veselý Austrálčan, ktorý na
začiatku svojej kariéry pracoval pod Jamesom Meadom, ktorý zase pracoval s Keynesom.
Rád nadáva, a tak sú jeho prednášky zábavné, a matematika ho príliš
nevzrušuje, vďaka čomu ľahko plynú vpred. Patrí k tej generácii
ekonómov, ktorí sa nadmerne nezaťažujú takzvanými „mikro základmi“ – čo je celkom
oprávnená snaha budovať makroekonómiu na správaní jednotlivcov – a možno aj
preto mám pocit, že jeho teórie nie sú depresívne nepoužiteľné. No hlavný
dôvod, prečo som o ňom dnes chcela písať je ten, že počas prvých piatich
minút prednášky nám oznámil, že nás naučí funkčný model celej makroekonomiky... a nebol to žart. Viem,
že čoskoro niekde narazíme na ale, že
jednotný model všetkého pravdepodobne ani neexistuje... no po všetkých tých trápnych
mlčaniach, keď sa ma niekto spýta, ako vyriešiť finančnú krízu, som ochotná to
profesorovi Vinesovi aspoň na dve ďalšie prednášky uveriť.
