Potom, ako som sa
minulý týždeň verejne sťažovala na abstraktnosť a neurčitosť ekonómie, to
teraz budem musieť celé vziať späť.
Porfesor Barry
Eichengreen, jeden z popredných svetových ekonomických historikov
a odborník na svetovú ekonomickú a finančnú krízu v rokoch
1929-31, momentálne hosťuje na Cambridge, a na Oxford prišiel predstaviť
svoju novú knihu o ekonomickej recesii. Časťou jeho turné bola prednáška,
v ktorej rozoberal čo sme sa z ekonomických dejín naučili a čo
sme sa naučili zle. Sála bola absolútne preplnená: prvé dva rady sedadiel
zabrali profesori a prednášajúci, a zopár ľudí sa nepohodlne opieralo
o dvere. Ja som musela sedieť na zemi a len sem-tam som zahliadla
jeho poskakujúce čelo.
Až tak mi to však
nevadilo. Predchádzajúce dve hodiny som totiž strávila s profesorom
Eichengreenom za okrúhlym stolom, v malej diskusnej skupine ktorú
zorganizoval onen austrálsky makroekonóm z minulého týždňa, profesor Vines.
Eichengreen je jeho známy, podobne, ako sa pozná napríklad s hlavným
ekonómom Medzinárodného menového fondu Olivierom Blanchardom, a tak
súhlasil, že popri univerzitnej prednáške sa stretne s tuctom profesorov
a postgraduálnych študentov. Jednu polovicu tvorili profesori ekonómie,
druhú akademici z fakulty politológie a vládnych štúdií,
a k tomu my, štyria študenti, aby ich mal kto počúvať.
Témou diskusie bol
medzinárodný menový systém. MMF (a jeho sesterská inštitúcia, Svetová banka)
majú už niekoľko rokov existenčné problémy: peňazí majú síce dosť, ale čoraz
menej rozvojových krajín sa k nim v kríze obracia po pomoc. Namiesto
toho si vytvárajú nových finančných spojencov a prichádzajú
s riešeniami, ktoré sa vymykajú tomu, ako ekonómovia a vlády o medzinárodných finančných
vzťahoch uvažovali doteraz. Profesor Eichengreen tvrdil, že multipolárny menový
systém, t.j. viacero súčasných svetových rezervných mien, je nielen možný, ale
aj v blízkej budúcnosti pravdepodobný. Viedlo by to k väčšej alebo menšej
globálnej finančnej stabilite? Stane sa čínsky juan rezervnou menou? Ako by
mala vyzerať medzinárodná koordinácia makroekonomických opatrení? Budú vôbec
najväčšie ekonomiky ochotné spolupracovať? A čo by mal MMF robiť inak?
Bola to fascinujúca
diskusia. A potom niekto poznamenal, že ak sa nedokážu dohodnúť ani
členovia eurozóny, akú nádej na spoluprácu má 20 najväčších ekonomík, a celé
sa to zrazu posunulo o ďalšiu úroveň vyššie. Jeden z účastníkov,
manažér veľkého investičného fondu, tvrdil, že finančné trhy by odchod Grécka z Eurozóny
privítali. Ekonómovia sa ohradili, že ak sa to stane, Španielsko bude musieť
von tiež, čo by bol začiatok konca EU. Euro bola hlúposť, na tom sa zhodli
všetci, no to automaticky neznamená, že ekonomiky by prosperovali z jeho rozpadu...
Profesor Eichengreen pripomenul, že v 1931 Nemecko prechádzalo cez viac-menej
to isté, ako teraz Grécko, a doktorandi z fakulty politológie začali
rozoberať príčiny nemeckej tvrdohlavosti ohľadom odpustenia gréckeho dlhu.
Už dávno som
prestala škriabať perom po papieri. To, čo sa mi odohrávalo pred očami, bola ekonómia
naživo, prebiehajúca takmer v rovnakom čase a ako tá ozajstná diskusia
v Bruseli (vedeli sme to preto, lebo jedna z účastníčok diskusie
kvôli tomu trochu meškala). Pred mojimi očami sa tvorili názory, ktoré budú zajtra ovplyvňovať svet; titulky novín sa stali skutočným problémom, ktorý si žiada riešenie. A keď potom náhodou niektorý z profesorov
podotkol to isté, čo sa preháňalo hlavou aj mne, moja minulotýždňová skepsa konečne
kamsi zaliezla.
