Je predvečer štvrtého týždňa (to
už!?) a asi ešte nikdy predtým som v Oxforde nebola šťastnejšia.
Sčasti je to asi tým, že som mala
narodeniny. Ľudia sú ku mne ešte milší ako zvyčajne a aj ten otravný a neúnavný
hlas v mojej hlave, ktorý sa dusí vinou kedykoľvek si dovolím sadnúť si k šálke
čaju bez nejakého odborného textu, mi dal výnimočne pokoj. Vypátrala som, ako v Anglicku
vyzerá Zlatý Klas, a podarilo sa mi upiecť piškótu; po dlhom čase som mala
obed aj s polievkou; a objavila som nový chodník popri rieke, plný
farebného lístia a šťastných psov, ktorý ústí priamo pod lúkami Christ
Church college.
No najmä je to tým, že tento rok
je akademicky niečo úplne iné.
Nemám už žiadne cviká ani tutoriály:
žiadne týždenné deadliny, žiaden kolotoč domácich úloh a veľmi pominuteľný
pocit, že látke konečne rozumiem, len aby mi na cvikách mohli dokázať opak. Som
to len ja, prednášky a učebnice, a čas až do júna na to, aby som sa
to všetko naučila. Myslím, že som ešte stále trochu opitá pocitom, že som
konečne pánom vlastných dní a týždňov.
Mám oveľa menej prednášok a oveľa
viac predmetov. Oproti trom troj-trimestrovým mám teraz len päť
jedno-trimestrových, všetko vlastný výber. Po minuloročnom štúdiu ako na
základke je to vzrušujúca zmena: každý si viac-menej robí, čo chce,
a optimálny výber je rozhodne konverzačnou témou číslo jedna. Behaviorálna
ekonómia, rozvojové krajiny, ekonomická história, štatistika, zahraničný
obchod... človek sa konečne môže cítiť ako individualita, ak si na také
potrpíte; mne sa hlavne páči možnosť odždibkávať si z ekonómie podľa
vlastnej chute. Zároveň je to strašná dilema, lebo najradšej by ste chodili na
všetko, ale...
...ale ešte je tu diplomovka. Tridsať
tisíc slov, niečo primerane zložité, zaujímavé, relevantné, originálne. Ideálne
publikovateľné. Mám na to do Veľkej noci a je to úžasné.
Možno by som to nemala zakríknuť –
koniec koncov, zatiaľ som na tom neodpracovala ani tri mesiace – no je to
rozhodne to, čo môjmu druhému roku na Oxforde dodáva úplne nový rozmer a zmysel.
V prvom rade preto, že pracujem na vlastnom zadaní, na vlastnom
probléme, kde všetky problémy a chyby sú
moje vlastné – a kto sa na seba vydrží dlho hnevať? Ambícia prísť s niečím
novým a užitočným tiež robí divy: derivujem stále to isté dookola až kým
nedostanem správny výsledok, no tento raz ma to baví. Viem, že to nikto za
mňa nevyrieši, a že sa nad tým istým príkladom netrápia všetci moji spolužiaci
v rámci týždenného zadania na makroekonómiu.
Navyše som mala šťastie na skvelú
supervízorku. Nie len že je expertom na moju tému, ale popri pozícii zástupkyne
riaditeľa fakulty si každý týždeň nájde čas, aby si prešla moje výsledky, vyslobodila
ma, keď sa zaseknem v nejakom integráli, a poradila mi, ako sa
najefektívnejšie dostať tam, kam som si zaumienila. Pri niekom takom mi ani
nenapadne nesnažiť sa najviac, ako viem.
A potom sa čudujem, že ma to
tu tak baví...
