Oxford je už raz taký: v momente,
keď prídete, vám začne pripomínať, že raz budete musieť odísť – a nie len
tým, ako sa tu poctivo odpočítavajú týždne trimestra. Prednášajúci nám od prvej
hodiny vysvetľujú, čo z učiva je
skúškový materiál a čo len tak na okraj. Musíme si vybrať predmety a prihlásiť
sa na skúšky mesiace vopred, s pohľadom pevne upreným na koniec školského
roka. No v prvom rade je jesenný trimester obdobím prihlášok.
Náborové obdobie sa začína v septembri:
vtedy sa otvára drvivá väčšina prihlášok na absolventské pozície v takmer každom
sektore. Funguje to tak, že sa hlásite na prácu na plný úväzok so začiatkom
presne o rok na jeseň, aby ste akurát stihli dokončiť štúdium a užiť si
posledné prázdniny. Plynulý prechod zo školy do práce, žiadne diery v životopise,
bezstresový posledný rok, niekde aj nástupný bonus. Nie každému sa to podarí,
ale snažia sa všetci, s typickým oxfordským zápalom.
Počas prvých týždňov nového
akademického roka preto univerzita organizuje tucet kariérnych veľtrhov, pre všetkých
od novinárov po matematikov. Do Oxfordu sa zhŕknu kŕdle zamestnávateľov so
svojimi brožúrkami na drahom/recyklovanom papieri, perami, hrnčekmi a frisbee
s logom firmy, a celý ten cirkus sa môže začať. Dostávam pozvánky na
firemné prezentácie spojené s popoludňajším čajom, s kokteilmi, s jednohubkami
v štvorhviezdičkovom hoteli, na špeciálne raňajky s bankárkami len
pre ženy. Pre Čechov a Slovákov navyše každý rok príde pozvánka na večeru
s pobočkami dvoch konzultantských firiem v Prahe.
Všetky tieto sladké reči a presvedčivé
prezentácie samozrejme skrývajú krutú pravdu, že nábor je najmä o tom, ako
primäť čo najviac študentov prihlásiť sa. Jedinečnosť a skvelé školy sú len základnou požiadavkou. O jedno miesto konzultanta alebo
bankára súperí dvesto uchádzačov s identickým vzdelaním z Oxfordu,
a ďalších stopäťdesiat z Cambridge. A my si zatiaľ usrkávame zo
šampanského podávaného počas firemnej prezentácie v Grand Café na High Street
a pani z HR v nás bez námahy živí pocit, že každý z nás je
výnimočný a naozaj, ale naozaj by sme mali vyplniť online prihlášku. Je to
smiešny tanec, tento nábor: každá strana sa ako o život snaží presvedčiť
tú druhú, že práve ona je výnimočná; že
pocit že všetky firmy a všetci uchádzači sú (prinajmenšom na papieri)
rovnakí, je len klamlivý prvý dojem.
A tak každý deň stretnem vo
fakulte minimálne jedného spolužiaka, ktorý má v ten deň pohovor alebo
online psychometrický test. Všetci si spomínajú na epizódu zo svojich životov,
v ktorej preukázali odvahu, asertivitu, tímového ducha, zmysel pre
vodcovstvo. Vypisujú svoje známky, mimoškolské aktivity, akademické ocenenia, a dúfajú,
že tentokrát je to naozaj už naposledy. Pravdu povediac, všetok ten stres je v istom zmysle len luxus: prestížnych firiem ponúkajúcich platy, pri ktorých nám na Slovensku slzia oči, je ešte stále viac než dosť. Tvrdiť opak by bolo nefér.
A čo ja? Zatiaľ som sa zúčastnila
som oboch večerí pražských konzultantov – bolo trochu zvláštne počuť korporátnu
reč v rodnom jazyku a predstavovať si všetko, čo viem o ich práce
z Británie v česko-slovenskom kontexte – vyplnila som prihlášku na jednu
letnú stáž a začala som pracovať na výskumnom návrhu na PhD. Takže
uvidíme. Oxford mi s tým aj tak ani na chvíľu nedá pokoj.
