V Oxforde sa bicykluje
každý. Je to síce mesto s viac ako 150 000 obyvateľmi, uprostred dopravných
tepien do Londýna, Walesu a na severozápad, no prinajmenšom zo študentskej
perspektívy je dostatočne malé na to, aby
ste sa všade pohodlne dostali na bicykli.
Cyklistika je tu neoddeliteľnou
súčasťou vysokoškolského života. Všadeprítomné ošarpané bicykle Oxfordu
pridávajú na veku a excentrickosti; všadeprítomní cyklisti vás zase behom
niekoľkých hodín vycvičia vždy sa pozrieť pred prechodom cez cestu. A ako keby
tu toho nebolo dosť, to zúrivé šliapanie do pedálov a absolútna ignorancia
dažďa vám pripomenú, že niekam pre čosi určite meškáte.
Ja som sa medzi cyklistov
zaradila až teraz. Minulý rok som mala to šťastie bývať takmer priamo oproti
fakulte, od októbra však bývam na priváte a o čosi ďalej a tak
som aj ja musela nafúkať gumy a ísť na to. V okolí Oxfordu je veľa
malebných cyklistických trás, a veľa z nich pokračuje aj cez samotné
centrum, no aj tak som mala zo začiatku nervy: môj pokojný, nenápadný štýl zo
slovenských dedinských ciest je do rušného mesta ulíc úplne nevhodný. Autá
a bicykle sa tu zlievajú v jedno, pohlcujú úzke historické ulice,
neochotne zastavujú pred semaformi. V hlave sa mi prehrával katastrofický
scenár v ktorom nedokážem na rušnej ceste odbočiť vľavo a tak namiesto
v prednáškovej miestnosti skončím až v Headingtone.
V skutočnosti to, samozrejme,
nie je zďaleka také hrozné. Minúty cestovania sa mi skrátili na polovicu,
oxfordskí šoféri sú nesmierne trpezliví, a... Oxford vyzerá zo sedadla bicykla ešte
malebnejšie ako zvyčajne.
Napríklad teraz sedím vo
fakultnej knižnici. Zanedlho zatvárajú a tak sa ľudia začínajú vyprevádzať
von; no ja potrebujem niečo dokončiť, a tak zúrivo derivujem do poslednej
minúty. Keď konečne vyjdem von, dvadsať minút jasnou novembrovou nocou je
presne to, čo potrebujem.
Autá už šli spať, cestou sa len
sem-tam mihne svetielkujúci cyklista; všade je ticho. Prejdem okolo internátov
Balliolu a Mertonu, modré svetlá laptopov sa striedajú s teplým žltým
svetlom internátnych kuchýň. Sem tam ku mne doľahne niekoho smiech.
Pastelové domčeky na Hollywell
street sú v túto nočnú hodinu zaliate jednotnou tmavou oranžovou. Na rohu
sa rozlieva svetlo King´s Arms, krčma vnútri plná veselých študentov; oproti sa
týči majestátna tmavá univerzitná knižnica a so Sheldonianského divadla na
ulicu prúdi jas a Beethoven. Bicyklujem ďalej: okolo Trinity a Balliolu
a Exetra so sochou naháča na streche; okolo melancholického výkladu
zatvorených kníhkupectiev a veľmi živého, stále otvoreného Tesca. Hneď vedľa
pri luxusnom tlmenom svetle večerajú hostia hotela Randolph a tvária sa,
že ono Tesco je na míle ďaleko.
O chvíľu sú na míle ďaleko
aj oni: vkĺznem na širokú ulicu St Giles, inokedy plnú áut a autobusov, a na
chvíľu je znova pokoj. Na pravo do noci svietia okná nekonečného St John´s
college, kým na opačnej strane sa mihne môj vlastný, malý St Cross. Zabočím do
Little Clarendon street a mesto znovu ožije: pomedzi budovy visia vianočné
svetlá a súperia s barmi a reštauráciami a zmrzlinárňou. Po
ulici sa motajú ľudia a ja musím spomaliť.
A potom som už naozaj v Jerichu,
časti Oxfordu kde aj biblické meno znie hipstersky. Ďalšie krčmy a kaviarne
a reštaurácie a bary, nezávislé kino, mačka vo výklade obchodu s dekoratívnou
keramikou, zopár opitých študentov, ktorí sa na ňu nevedia vynadívať.
Svetlá začnú rednúť a domy sa prestanú hrbiť. No skôr, než na chodníkoch pribudnú autá a jediným hýbucim sa objektom zostane večierka, zabočím vľavo, mostom ponad koľajnice a potom rovno až ku svetlám obrovského internátu Castle Mill. Už len nájsť miesto kde zaparkujem bicykel.
