Oxford je skvelé miesto: plné
príležitostí, o ktorých inde ani nechyrovať, profesorov s profesionálnym
prístupom a skvelou akademickou kariérou, ambicióznych spolužiakov. Napriek
tomu – prirodzene – to tu nie je dokonalé. No dnes nechcem hovoriť o počasí
a archaických pravidlách niektorých collegov.
Pre pár týždňami som písala o tom,
ako sa celý môj ročník vrhá na prihlášky. Náborová sezóna je v plnom prúde
a všetci máme zrak pevne upretý na koniec roka a na to, čo príde
potom. Banky, poradenské firmy, vládne inštitúcie, národné banky, podielové
fondy, think tanky. Mierime vysoko: s diplomom z Oxfordu si môžeme
vyberať, a rozhodne to aj robíme.
A napriek tomu sa nemôžem
zbaviť pocitu, že sme zbabelí. Je to niečo, čo som uvedomila už na Cambridge,
aj keď mi vlastne až teraz došlo, čo sa skutočne deje: nikto tu nie je ochotný
riskovať, ísť do niečoho neznámeho, neistého, úžasného. Všetci súperíme o tie
isté miesta, túžime po tej istej kariére. Málokto je ochotný vydať sa za svojím
tajným snom a urobiť niečo odvážne na dlhšie ako jedny prázdniny.
Samozrejme, veľa mojich
spolužiakov študuje ekonómiu práve preto, aby mohli pracovať na určovaní
optimálnej úrokovej miery, riešiť problémy veľkých firiem, či modelovať daňové
zaťaženie - nechcem sa tváriť, že medzi
nich nepatrím. No veľa je tiež nerozhodnutých, akým smerom sa vydať, a nemali
to byť práve oni, ktorí mi vyrazia dych svojimi ambíciami?
Chápem, že risk je... risk. Nevolám
po tom, aby sme sa bez rozmyslu vrhali na umenie, start-upy, médiá, politiku.
Nie som natoľko naivná, aby som si myslela, že sny sa vždy plnia a jednotlivec
dokáže zachrániť svet.
Ale zároveň sa pýtam: a prečo
nie? Kto iný ako tí, ktorí majú za sebou skvelé vzdelanie a tucet známych
na každom kontinente? Museli sme všeličo preskákať, aby sme sa mohli stretnúť
na Oxforde, prešprintovať na začiatok rady, skadiaľsi nazhromaždiť tony
motivácie, a zrazu... akoby sme toho všetkého mali dosť akosi priskoro.
Nerozumiem tomu, a nemôžem sa zbaviť pocitu, že je to nesmierna škoda.
