 |
| Photo: Matej Bajgar |
(napísané v piatok 7. novembra)
Brní mi mozog. Práve som sa
vrátila zo Zamatovej večere – každoročnej oxfordskej oslavy a pripomienky
Nežnej/Zamatovej revolúcie. Organizuje to študentský spolok Čechov
a Slovákov tu na Oxforde. Každý rok sa zídeme, spoznáme nejakých nových
kolegov študentov, podebatujeme s veľvyslancami, dáme si dobrú večeru.
Súčasťou večere vždy býva diskusia s hosťami a českým
a slovenským veľvyslancom na tému spojenú s ponovembrovým vývojom,
odkazom revolúcie, súčasnými československými frustráciami. Toto a to
víno, ktoré nám obsluha neúnavne nalieva, by bolo dostatočne vyčerpávajúce samo
o sebe.
Tento rok je to ale iné. Pri
príležitosti 25. výročia revolúcie spolok usporiadal Zamatový deň. Do Oxfordu
sa kvôli tomu zhŕkol celý český vládny špeciál a ja ešte stále spracovávam
všetko, čo bolo povedané a naznačené.
Vo štvrtok ráno som sa dostavila
pred Old Bank hotel, kde práve prebiehala tlačová konferencia a knieža
Schwarzenberg raňajkoval. Prihlásila som sa totiž ako dobrovoľník na
sprevádzanie hostí a novinárov po Oxforde. Zatiaľ sme však len stáli
v hotelovej jedálni a spolu s organizátormi dúfali, že všetko
pôjde podľa plánu. Veď hej, ten vládny špeciál sú tiež len ľudia, len či to
vedia aj oni sami...
Nakoniec som mala tú česť vziať
na prehliadku troch profesorov a jedného Plastica. Bolo to trochu čudné,
sprevádzať Oxfordom ľudí, ktorí tu už takmer bez výnimky boli, no nakoniec boli
na všetko zvedaví rovnako ako hocijaký iný turista, a s Johanou sme
ich museli poháňať okolo univerzitných knižníc, aby sme to do toho parku stihli
načas.
O 12 sa tam totiž slávnostne
odhaľoval Havolov pamätník – Havlova lavička. V skutočnosti sú to lavičky
dve a stoja okolo okrúhleho stola, cez ktorý vyrastá lipa. Osadené boli na
brehu jedného z jazier v univerzitnom parku a aj napriek všetkým
tým ministrom a podpredsedom vlády a ambasádorom a rektorom od
prvej chvíle vyžarovali hĺbavý pokoj.
Nasledoval slávnostný obed
a potom krst Havlovho životopisu od Michaela Žantovského, českého
veľvyslanca v UK. Zastavil sa aj profesor Timothy Garton Ash, jeden
z popredných akademikov zaoberajúcich sa politikou a históriou
bývalého východného bloku, a v publiku sedelo niekoľko Havlových
priateľov.
Medzi tým ešte prebehlo otvorenie
Sekyra House, nového študentského internátu na Harris Manchetser college. Okrem
toho, že to tam vnútri vyzerá lepšie ako v IKEA katalógu (a to je
z moje strany najvyššie ocenenie, aké interiér môže získať), to vzniklo
vďaka podpore českého podnikateľa Luděka Sekyry a vnútri má čestnú miestnosť ďalší
Čech, profesor Halík. Bol to zvláštne dobrý pocit: po všetkých tých cudzích
menách a názvoch sa zrazu uprostred Oxfordu objavilo niečo, čo znelo skoro
ako domov. Netušila som, že mi na takýchto veciach môže záležať...
Ďalší presun cez celé centrum –
ešte že je to tu relatívne malé – na ďalšiu akciu, tentokrát prednášku od
profesora Halíka. Na začiatku tohto roka získal Templetonovu cenu, čo je
prestížne ocenenie pre tých, ktorí výnimočným spôsobom prispeli k duchovnému
rozmeru života. Hovoril o význame duchovna v československom disente
a o tom, aký vplyv mal pápež Ján Pavol II. na poľský
protikomunistický odpor. Je jedným z tých ľudí, ktorí síce málokedy
odpovedajú na položenú otázku, no vedia zo života vyfiltrovať
podstatu.
To ešte stále nebolo všetko – na
druhý deň sa konala ona Zamatová večera, za účasti Halíka, českého
a slovenského veľvyslanca a novinára a disidenta Jana Macháčka.
Ak každý rok, aj tento raz pred samotnou večerou prebehla diskusia, a ako
každý rok, aj tentokrát sa to zvrtlo na otázku, kam sa stratili všetci tí
zmeny-chtiví ľudia, to nadšenie a nádej, ktoré v a po novembri
1989 ovládli krajinu. Bolo trochu zvláštne pustiť sa po tom všetkom
bezstarostne do pečeného kuraťa.
Vlastne to ešte stále pomaly
trávim. Pri všetkých diskusiách o Havlovi ako disidentovi, ako
prezidentovi, ako vodcovi národa, ako dramatikovi, pri všetkom tom, čo bolo
povedané o revolúcii a tých, ktorí ju dali do pohybu,
o obetiach, ktoré pri tom nevyhnutne padli, sa vlastne celý čas hovorilo
o niečom inom: o tom, kam Česko a Slovensko smerujú, kto nás
zachráni a vyslobodí z našich súčasných problémov, kde je elita,
ktorá krajine dodá nový smer a dokončí to, čo sme pred štvrťstoročím
začali. Možno prirodzene, možno automaticky sa všetky tieto vety obracali na
nás, českých a slovenských študentov na Oxforde. Sme nová generácia,
teoreticky nezaťažená štyridsiatimi rokmi komunizmu. Máme dobré školy, vieme
jazyky a vieme, ako to vyzerá za hranicami. Sme ambiciózni, lebo na Oxforde
ľudia väčšinou neskončia len tak náhodou. Prečo sa nevrátiť domov
a konečne dotiahnuť všetko to, o čo sme sa od 17. Novembra 1989
snažili?
No súhlasné áno počuť len
zriedka. Svet je obrovský a fascinujúci a vzrušujúci a vy už
chcete, aby sme sa vrátili domov?
Je ťažké túto vetu povedať uprostred všetkého tohto zamatu, v čase, keď sa príklad tých, ktorí sa nezištne postavili za to, čo pokladali za správne, zhmotňuje vo vzduchu.
Je ťažké túto vetu povedať uprostred všetkého tohto zamatu, v čase, keď sa príklad tých, ktorí sa nezištne postavili za to, čo pokladali za správne, zhmotňuje vo vzduchu.
Brní mi z toho mozog.
 |
| Photo: Matej Bajgar |
Viac o Zamatovom dni sa dočítate tu.
