Končí sa prvý týždeň nového
trimestra, nového školského roka. Celé je to ako jedno čudné, pridlhé déja-vu:
mám pocit, že som tu už bola, že som toto už robila, len to bolo trochu iné.
Čo je samozrejme pravda; koniec
koncov, som druháčka. Ten pocit mierneho prekvapenia ma asi prenasleduje preto,
že minulý rok bol taký dlhý a rýchly zároveň, a tak veľa sa toho
stalo a zmenilo, že sa zdá neuveriteľné, že by sa to tu celé mohlo byť zas.
Ale po troch mesiacoch prázdnin
(oveľa kratších, ako by sa vám mohlo zdať) som späť v malej útulnej
knižnici môjho college, znova maximalizujem utilitu, premýšľam nad identifikačnou
stratégiou pri počítaní elasticity ponuky práce, a snažím sa predstierať,
že mi záleží na inflácii.
Niektoré veci sa naozaj
nezmenili. Spolužiaci sú takí istí ako na začiatku leta, college aj budova
fakulty vytrvalo stoja na svojom mieste, profesori vyzerajú rovnako. Ľudia
sedia v knižnici, akoby sa od júla ani nepohli. Po uliciach sa prechádzajú
stále tí istí turisti, fotia si tie isté budovy.
No prednášky už nemám v prednáškovej
sále ktorá pripomínala klubové kino na úrovni. Tento rok si všetky svoje
predmety vyberám sama, a tak sa môj ročník rozptýlil do menších
seminárnych miestností, kde nás býva maximálne tridsať. Každý má vlastný
rozvrh; ráno už nestačí zavesiť sa na najbližšieho ponáhľajúceho sa spolužiaka.
Zmizli aj cviká, ktoré som mávala dvakrát do týždňa: tento rok ma nikto do
ničoho dokopávať nebude. Najväčšou akademickou zmenou je asi diplomovka, tých
zatiaľ nerozvinutých tridsať tisíc slov na pozadí mojej mysle, ktoré si so
sebou nosím všade, kam prídem.
Možno si z minulého roka
pamätáte všetky tie úžasné a čudné a stresujúce udalosti a akcie,
ktorými som vás zahŕňala dobrý mesiac. Diali sa znova, samozrejme, a bolo by
ľahké mávnu nad nimi rukou s povýšeneckým výrazom druháka („To už všetko
poznám...“), no pravdou je, že mnohé nadobudli nové čaro. Prvácky týždeň som
zastihla len o chlp, no bolo fascinujúce sledovať stáda čerstvých prišelcov,
ako sa snažia zistiť, ktorá je Bodleianská knižnica, nájsť si nových kamarátov
(kto príde prvý, berie) a zároveň si uprostred toho chaosu a stresu užívať
fakt, že študujú na Oxforde.
Prvácky jarmok bol typické
bludisko čudnými a veľmi serióznymi spolkami (niekedy oboje zároveň) a pizzou,
ktorú naokolo rozdávali. Tento rok som však stála na opačnej strane stánku pre
Česko-slovenský spolok, a tak som si mohla naplno vychutnať tú súhru
bizarnosti a nudy, ktoré tam vládli. Zastavila som sa na popoludňajšom
čaji v college, no desivý profesor z minulého roka sa našťastie
neobjavil; až tam som zistila, že by som naňho ešte stále asi nebola
pripravená.
A potom prišli prvé
prednášky a moja nostalgická, kontemplatívna nálada ma razom prešla: treba
sa ísť učiť.
