O ťahaní dvadsaťkilovej
batožiny po hrboľatých oxfordských chodníkoch by som dokázala rozprávať celé
hodiny, ale kto by to čítal, že?
Pred odchodom som sa na rozlúčku zastavila
v college. Marzia, Gregorio, Lidia a Lei upratovali po plese:
naťahovali sa s káblami a hľadali zvyšné časti jedálenských stolov.
Pomohla som im premiestniť reproduktory do tajných dverí, ktoré sa zrazu roztvorili
na chodbe pri bare, a potom sme šli na popoludňajší čaj do kaviarne v kostole
St Mary´s. Lidii a mne to ešte stále nejde do hlavy – kaviareň v kostole?
– ale je tam veľmi pekne (priam božsky...)
a tak sme neodporovali.
Bol to zvláštny popoludňajší čaj:
môj veľký kufor mi verne ležal pri nohách a tak môj blížiaci sa odchod nemohol
byť nápadnejší. Snažila som sa správať, akoby nebola pravda, že ich najbližšie
tri mesiace neuvidím, ale veľmi mi to nešlo. Čo povedať? Mohla by som to zvaliť
na svoju angličtinu, ale mám pocit, že správne slová by sa mi hľadali ťažko v akomkoľvek
jazyku.
A potom ma autobus odnášal
dolu High Street, okolo sochy kráľovnej na Queen´s college a okolo Examination
Schools, ktorým som medzitým odpustila. Prešli sme okolo Magdalen college,
zvonka majestátneho ako vždy, no akosi opusteného odkedy Sara odišla na stáž do
Londýna; za oknom sa mihla reštarácia Moya, kde si Gregorio neohrozene objednal
segedín a vyprážaný karfiol. Prefrčali sme okolo moderných budov univerzity
Oxford Brooks, a okolo nekonečných sivých radoviek, medzi ktorými sa
skvele bicyklovalo. Pár sediaci predo mnou rozoberal nejaké vodovodné trubky a domy vonku redli. Oxford sa mi rozplýval pred očami, až kým za oknom nezostali
len mierne zelené vŕšky a diaľnica.
Zostáva mi rozlúčiť sa ešte s niekým
– s týmto blogom a všetkými, ktorí sem kedy klikli. Ďakujem vám, či už
ste roboti z vampirestat.com, ktorí sa zo mňa na začiatku pokúšali vylákať
peniaze za reklamu, alebo skutoční ľudia, ktorí si pozerali obrázky (sľubujem,
že nabudúce ich bude viac) a možno dokonca aj čítali to, čomu som sa každý
týždeň snažila dať nejakú formu. Špeciálna vďaka patrí úžasným Oxfordčanom,
ktorí sa s týmto blogom otravovali, aj keď nebol po anglicky. Dúfam, že aspoň túto vetu
google translate zvládne. Ďakujem: bez vás všetkých by som sa cítila tak trochu ako niekto, kto sa rozpráva sám so sebou.
Vidíme sa v októbri?
