O dve kolieska navyše

V Oxforde sa bicykluje každý. Je to síce mesto s viac ako 150 000 obyvateľmi, uprostred dopravných tepien do Londýna, Walesu a na severozápad, no prinajmenšom zo študentskej perspektívy je dostatočne malé na to, aby ste sa všade pohodlne dostali na bicykli.

Cyklistika je tu neoddeliteľnou súčasťou vysokoškolského života. Všadeprítomné ošarpané bicykle Oxfordu pridávajú na veku a excentrickosti; všadeprítomní cyklisti vás zase behom niekoľkých hodín vycvičia vždy sa pozrieť pred prechodom cez cestu. A ako keby tu toho nebolo dosť, to zúrivé šliapanie do pedálov a absolútna ignorancia dažďa vám pripomenú, že niekam pre čosi určite meškáte.

November, mesiac prihlášok

Oxford je už raz taký: v momente, keď prídete, vám začne pripomínať, že raz budete musieť odísť – a nie len tým, ako sa tu poctivo odpočítavajú týždne trimestra. Prednášajúci nám od prvej hodiny vysvetľujú, čo z učiva je skúškový materiál a čo len tak na okraj. Musíme si vybrať predmety a prihlásiť sa na skúšky mesiace vopred, s pohľadom pevne upreným na koniec školského roka. No v prvom rade je jesenný trimester obdobím prihlášok.

Všade samý zamat

Photo: Matej Bajgar

(napísané v piatok 7. novembra)

Brní mi mozog. Práve som sa vrátila zo Zamatovej večere – každoročnej oxfordskej oslavy a pripomienky Nežnej/Zamatovej revolúcie. Organizuje to študentský spolok Čechov a Slovákov tu na Oxforde. Každý rok sa zídeme, spoznáme nejakých nových kolegov študentov, podebatujeme s veľvyslancami, dáme si dobrú večeru. Súčasťou večere vždy býva diskusia s hosťami a českým a slovenským veľvyslancom na tému spojenú s ponovembrovým vývojom, odkazom revolúcie, súčasnými československými frustráciami. Toto a to víno, ktoré nám obsluha neúnavne nalieva, by bolo dostatočne vyčerpávajúce samo o sebe.

Tento rok je to ale iné. Pri príležitosti 25. výročia revolúcie spolok usporiadal Zamatový deň. Do Oxfordu sa kvôli tomu zhŕkol celý český vládny špeciál a ja ešte stále spracovávam všetko, čo bolo povedané a naznačené. 

Pre toto som sem chcela ísť

Je predvečer štvrtého týždňa (to už!?) a asi ešte nikdy predtým som v Oxforde nebola šťastnejšia.

Sčasti je to asi tým, že som mala narodeniny. Ľudia sú ku mne ešte milší ako zvyčajne a aj ten otravný a neúnavný hlas v mojej hlave, ktorý sa dusí vinou kedykoľvek si dovolím sadnúť si k šálke čaju bez nejakého odborného textu, mi dal výnimočne pokoj. Vypátrala som, ako v Anglicku vyzerá Zlatý Klas, a podarilo sa mi upiecť piškótu; po dlhom čase som mala obed aj s polievkou; a objavila som nový chodník popri rieke, plný farebného lístia a šťastných psov, ktorý ústí priamo pod lúkami Christ Church college.  

No najmä je to tým, že tento rok je akademicky niečo úplne iné.