O pätnásť mesiacov musím
odovzdať diplomovú prácu na ľubovoľnú tému, v rozsahu 30 000 slov. Panika
výskumný proces sa začína už teraz.
Pre tých, ktorí celkom nechápu, o čo
mi ide – veď to len urobíš taký ten prieskum na Facebooku a text od niekoho
odpíšeš, nie? Nejde len o to, že tá práca tvorí podstatnú časť moje koncoročnej
známky a že silno zaváži pri potenciálnej prihláške na doktorandské
štúdium. To sú také školské dôvody, a tí odvážnejší by mávli rukou, že čo
tam po známkach (aj keď to v Oxforde skoro nikto nerobí). Netrápi ma ani
ten 30 000-slovný meč, ktorý mi visí nad hlavou: ak je o čom, písať
nie je problém. To podstatné je, že musím prísť na niečo, čo by sa s nie príliš
veľkou dávkou zhovievavosti dalo označiť ako „originálny prínos do ekonómie“.
Prehľad literatúry rozhodne nestačí, a ani aplikácia teórie na konkrétny
prípad ma veľmi ďaleko nedostane. Musím mať nové, nepoužité dáta, alebo
rozšíriť existujúci model. Alebo, ak sa chcem priblížiť k uverejneniu v akademickom
časopise druhej až tretej triedy, musím prísť s vlastným modelom alebo
novým empirickým faktom.
No to, čo sa mi momentálne javí
ako najnáročnejšie, je nájsť si supervízora. Každý študent musí mať minimálne
jedného člena fakulty (niektorí nenažranci, medzi ktorých by som sa chcela
zaradiť aj ja, majú dvoch), ktorý bude dozerať na to, či sa tá diplomovka
naozaj píše, a ako. A keďže na fakulte neexistuje žiaden formálny
spôsob, ako niekoho takého nájsť, musím rozposielať hŕbu emailov a dúfať,
že sa niekomu uľútostím, alebo že ho nebodaj zaujme môj návrh na výskum.
Mojím prvým objektom záujmu bol profesor Sir Atkinson. Dlho som váhala, či mu napísať: koniec koncov, som len
prváčka, kým on je ten Atkinson z Atkinson-Stiglitz teorémy, radil francúzskemu predsedovi vlády a určite má vlastný zástup PhD študentov, ktorí
ukrajujú z jeho vzácneho času. Po dlhom váhaní som si vynadala, že načo márnim
mladosť v Oxforde, ak sa bojím využiť, čo mi táto univerzita ponúka, a napísala
som mu email.
Jeho kancelária v jednom z collegov
vyzerala presne tak, ako moja predstava kancelárie starého váženého akademika: steny
obložené knihami a aby som si mohla sadnúť, musela som zo stoličky odložiť kopu
Journals of Public Economics. Stretnutie
dopadlo presne tak, ako všetky stretnutia s hrozivo vyzerajúcimi mudrcmi:
úžasne. Obaja sme z Cambridge, čo okamžite prelomilo ľady. Potom sme rozobrali
niekoľko mojich nápadov na výskum a bolo povzbudzujúce sledovať, ako moje myšlienky
zrazu zapadajú do väčších modelov a zanechávajú
stopy v najrôznejších databázach. To, čo sa mi dovtedy javilo ako
abstraktné výplody mojej mysle, sa premenilo na konkrétne hypotézy so
sebestačnou štruktúrou. Jednoducho povedané, profesor Atkinson je špička v ekonómii
nerovnosti. No napriek tomu som odchádzala s ťažkým srdcom: už oficiálne
neučí, a tak nemôže byť mojím supervízorom.
Odvtedy som absolvovala niekoľko
ďalších stretnutí: s nekompromisnou ekonómkou, ktorá sa venuje niečomu úplne
inému, než ako som to pochopila z jej odborných článkov; so zhovievavým
emeritným profesorom, ktorý mi zlomil srdce tým, že na konci roka odchádza do
dôchodku; s bývalým analytikom hedge fondu, ktorý teraz skúma príjmovú
nerovnosť najbohatšieho 1% populácie. Nebyť mojich poznámok, všetci by
sa mi začali zlievať do jedného veľmi inteligentného klbka, ktoré odmieta moje
návrhy ako nezrealizovateľné/nevedecké/primalé/priveľké. Našťastie, vo všetkých
rozhovoroch bol záblesk nádeje, že síce som na niečo neprišla na prvý raz, no títo
ľudia sú ochotní dať mi druhú šancu. Len na tom musím viac pracovať, viac rozmýšľať,
viac prečítať. Ešteže sa práve začali prázdniny a ja si môžem ísť
premýšľať do Strážovských vrchov.
