Oxfordské college sa dajú vysvetliť rôznymi spôsobmi: trochu viac ako internát; trochu menej ako univerzita; spolok študentov a profesorov; čudný pozostatok z minulosti. Ani jeden z nich nie je úplne presný, a preto zozbieram odvahu a poviem, že podstata college je vo večeri.
A v sieni. Každý
college, nech je akokoľvek chudobný alebo nový, má sieň, ktorá síce slúži
výlučne ako jedáleň, ale také obyčajné slovo sa k nej nehodí. Ak ste
čítali Harryho Pottera, tak ste v takej sieni už boli: dlhá miestnosť s vysočizným
stropom a štyrmi radmi jednoduchých drevených stolov. Sedí sa väčšinou na
laviciach a na stenách visia portréty kráľov (Alžbeta I. je výnimočne populárna),
riaditeľov, profesorov a významných absolventov. Tvária sa vážne: pod ich
pohľadom si nikto nedovolí sŕkať polievku. Na konci siene, na celú jej šírku,
je na vyvýšenej podlahe stôl pre profesorov. Oxfordská meritokracia si dá pauzu: sedia kolmo na študentské stoly a
jedia len to, čo sám navarí šéfkuchár. Keď vojdú, študenti musia vstať (koniec
koncov, sme v škole) a ktosi povie latinskú modlitbu. Až potom
čierno-bieli čašníci začnú nosiť sľúbené tri chody.
Sieň Exeteru vyzerá ako zo
severskej ságy – vysoký drevený strop z tmavých prepletených trámov – až
na to, že čašníci majú prízvuk, ktorý vonia Slovenskom, a v jednom
z kútov visí portrét akejsi veľmi elegantnej aristokratky. Večera sa tu
podáva každý večer, ale tá formálna – so sviečkami a akademickými róbami
a profesormi – len trikrát do týždňa. Exeterčania sú pragmatickí: modlitba
pred jedlom je oveľa kratšia než tá po.
V St John´s je formálna
večera každý deň a v nedeľu modlitbu spieva zbor. Spolužiačka, ktorá tu študuje
stredoveké dejiny, oceňuje, že pri speve zaniká „čudná“ anglická latinčina. Strop
je murovaný a vyzdobený ako v barokovom kostole a na druhom
konci siene je malý bar, v ktorom predávajú college portské a víno.
Lincoln (kam ma pozvala česká
spolužiačka, ekonómka Rozália) vyzerá presne tak starobylo, ako sa patrí (tmavé
drevené obloženie a odhalené strešné trámy), a na jednej strane zo
steny vystupuje obrovský krb; zrazu mi je úplne jasné, ako ho v Harry
Potterovi mohli používať ako výstupnú a nástupnú zastávku. No celá sieň je
miniatúrna, akoby zmenšenina exeterského originálu: študentské stoly sú len
tri, o polovicu kratšie a za hlavný stôl sa nezmestí viac než pätnásť
profesorov. Možno preto to tam pôsobí nezvyčajne útulne; možno je to preto, že
z jedného z portrétov sa na mňa usmievajú (!) college šéfkuchár
a vrchný čašník. Modlitbu prednesie neistá študentka. Po skončení dostane
od collegu fľašu vína.
Magdalen college je rozsiahly, a sieň
tomu zodpovedá. Je z tmavého dreva, ktoré sa na vnútornom priečelí mení na
masívny vyrezávaný panel s erbmi. Starobylé lampy, ktoré tu majú namiesto
sviec, v sieni vytvárajú teplé, zlatisté prítmie. Vpravo zo steny vystupuje krb
z bieleho kameňa a profesori vchádzajú
akýmsi tajným vchodom kdesi v čele miestnosti, takže ma ich príchod vždy
zaskočí. Jedlo je tu lepšie ako priemer, aj keď je trochu znepokojujúce jesť
jelenie hamburgery (jedlo, ktoré oxfordské college varia do úmoru) v college,
ktorý má vlastnú jeleniu oboru. A tak sa radšej započúvam do taliančiny čašníkov.
U nás, v St Cross, všetci
sedia rovnostársky vedľa seba v sieni, ktorá trochu pripomína zasadaciu
miestnosť, ale jednu z tých príjemných. Sviečky sa sem väčšinu nehodia,
ale na miesto toho stoja na stoloch vázy s čerstvými kvetmi. Hlavný stôl
nemáme a modlitbu prednáša riaditeľ. Aj jedlo jeme všetci to isté, a preto
je výborné a pomerne drahé. Nehodím sem tak často, ako by som chcela: je
nás príliš málo a tak nám varia len párkrát do týždňa.
Univerzita v Oxforde je
obrovská: tiahne sa cez celé mesto a deväť storočí. Každý rok prijme viac
ako 3000 nových študentov, ktorí si myslia, že univerzita patrí iba im
a čoskoro dobyjú svet. V takých chvíľach som vďačná za ten
iracionálny, neekonomický systém collegov. Síce som len jednou z tisíca, no
sedím na lavici, na ktorej sedával Tolkien, jem za stolom, z ktorého
jedával Roger Bacon, a keď niekedy stratím niť konverzácie, pohľadom sa
môžem oprieť o tie isté vitráže ako 26 britských predsedov vlády. Jesť v „cudzom“
college sa dá iba na pozvanie, a keď chodbami collegu vediem vlastných
hostí, nikto nemôže pochybovať, že aspoň na chvíľu sem patrím, aspoň na chvíľu nie som z pohľadu histórie úplne bezvýznamná.
