Ešte na začiatku trimestra som
bola pozvaná na recepciu môjho štipendijného programu, kde som dostala
príležitosť stretnúť sa s ľuďmi, vďaka ktorým som teraz na Oxforde. Účasť
prisľúbili všetci siedmi štipendisti, zamestnanci štipendijného oddelenia Univerzity
a členovia správnej rady fondu Dulverton: finančný riaditeľ, predseda rady,
a najmä členovia rodiny aristokrata, ktorý fond založil, vrátane jeho
syna, tretieho lorda Dulvertona.
V momente, keď mi milá pani
zo štipendijného poslala zoznam hostí, som začala googliť. Zúfalo som
potrebovala zistiť, o čom sa mám s takým lordom rozprávať,
a naivne som dúfala, že si všetkých hostí prelustrujem na nete
a bude. No jediné, na čo som natrafila – okrem suchého zápisu
v genealogickej kronike, ktorá uvádzala lordovo plné meno a dátum
svadby – bol fakt, že jedna lady z dulvertonskej rodiny chová kone.
Zaklapla som laptop a zvyšok týždňa som veľmi silno dúfala, že v deň
recepcie sa stane veľa zaujímavého počasia.
Recepcia sa konala v Lady
Margaret Hall, jednom z novších collegov (bol založený až
v devätnástom storočí) do ktorého som predtým nemala dôvod vkročiť. Zvonku
vyzeral ako typická tehlová budova, akých je v Anglicku najmenej milión, ale
vnútri Lady Margaret urobila dojem: priestranné nádvoria, starobylá kolonáda a lampy,
ktoré povzbudivo svietili do večerného šera.
S ďalším štipendistom,
Chorvátom Jurem, ktorý študuje čosi, čo znie ako medzinárodné vzťahy, ale nie
sú to medzinárodné vzťahy, sa nám podarilo nájsť miestnosť zvanú „stará
knižnica“. Žiadne knihy v nej neboli, ale všetci ostatní áno. Rýchlo som
sa pokúšala spomenúť si, či dnes pršalo, ale moja myseľ bola prázdna.
Namiesto toho som vyfasovala
menovku a pohár vína. Zoznámila som sa s ďalším štipendistom,
tentokrát z Iránu, a skôr, než sa nám stihli minúť konverzačné témy,
sa predseda správnej rady fondu prihlásil o slovo. Vydýchla som si: počúvať
prejavy mi celkom ide.
No potom už nebolo úniku. Sčasti
som bola rada: bola to moja jediná príležitosť poďakovať ľuďom, vďaka ktorým
som teraz tu a môžem vám vypisovať o Oxforde. Druhú polovicu môjho mozgu zvierala
panika, že mám jedinečnú príležitosť povedať všetkým týmto ľuďom niečo
absolútne nevhodné.
A potom sa mi prihovoril vedúci financií fondu a do piatich minút som pochopila, že dnešný večer
prebehne úplne inak: oni sa budú pýtať a ja budem odpovedať.
Zo začiatku to bola ľahké. Napriek
stresu som si pamätala, kde a čo študujem, a meno som mala na
menovke. Pýtali sa na Uhrovec, na to, ako sa mi páči na Oxforde, či je to pre
mňa veľká zmena, prečo som odišla z Cambridge, čo ma baví, čo zo mňa bude,
či sa plánujem vrátiť na Slovensko, prečo som chcela študovať práve tu. Po
troch hosťoch, keď som sa konečne prepracovala k jednému z lordov,
som už bola tak vycvičená, že ma opustila takmer všetka tréma. Keď mi lord začal rozprávať o svojom synovi, ktorý si
momentálne hľadá prácu rovnako ako niekoľko mojich spolužiakov, zmocnil sa ma pocit,
že tú recepciu predsa len zvládnem úplne v pohode.
No potom sa ma jeden
z prítomných profesorov opýtal, prečo sa vlastne rozpadlo Československo,
a bola som nahratá. Uvedomila som si, ako málo toho viem o tom, čo sa
naozaj stalo. Opakovať cudzie názory z novín sa mi zrazu zdalo maximálne
nepatričné – čo keď prídu na to, že to nie je z mojej hlavy? –
a vykladať tomuto Angličanovi o Nežnej revolúcii z pohľadu
rodinnej histórie bolo príliš súkromné a špecifické na to, aby ho to mohlo
zaujímať. Ale on tam vytrvalo stál, usrkával si vína a nechápal, že som z tej nešťastnej
generácie, ktorá na revolúciu nemá ani vlastné spomienky, ani hodiny dejepisu.
No vrcholom večera pre mňa bolo,
keď sa jeden z členov výboru fondu snažil zistiť, aká som bohatá. Možno mu bolo čudné, že som predtým študovala
na Cambridge, možno sa len snažil zistiť viac o tom, komu to vlastne fond
trikrát do roka posiela peniaze, no každopádne som sa do desiatich sekúnd cítila previnilo. Ako by som sa mohla porovnávať s tým
chlapcom z Iránu? Ešte aj oproti tým dvom Turkyniam, s ktorými sme sa
predtým rozprávali, som musela vyzerať ako bohatý západniar. Vysvetľovala som
mu, že nebyť tohto štipendia, na Oxforde – a vlastne ani na žiadnej inej
vysokej škole v Anglicku – by som študovať nemohla, a že aj na
Cambridge som šla len vďaka podpore univerzity.
Nevyzeral veľmi presvedčene. Argumentoval,
že štipendium sa snaží pomáhať študentom z chudobných krajín
postihnutých rôznymi druhmi konfliktu, a že majú pochybnosti, či člen
Európskej únie naozaj spadá do tejto kategórie. Odpovedala som, že síce doma
máme auto aj chladničku, no neznamená to, že rodičia majú nazvyš tisíce na moju
školu, a že sieť finančnej podpory doma ešte rozhodne nie je rozvinutá. To
naňho trochu zabralo, no bolo mi jasné, že Slovensko onedlho tak či tak
vyčiarknu zo svojho zoznamu, chladnička-nechaldnička.
Recepcia sa našťastie zanedlho
skončila, a ja som kráčala na intrák s príjemným pocitom
človeka, ktorý konverzoval s lordom a prežil to.
*
Mám vážne obavy, že taký lord
Dulverton sa na Slovensku len tak ľahko nenájde. Preto mi vtedy bolo ľúto, že
Slovensko už onedlho nebude jednou z tých krajín, ktorých študenti si
zaslúžia pomoc zo zahraničia; že už nebudeme „obeť konfliktu“ ktorej sa zvyšok
sveta snaží pomôcť. No a potom sa včera Rusi zase niekam pozvali, a už mi vôbec nebude vadiť, keď
nás lord Dulverton z toho úžasného zoznamu vyškrtne.
