Tento týždeň nebol výnimočne
náročný, no po siedmich týždňoch v Oxforde to na mňa
akosi doľahlo. Nech bol Oxford včera večer akokoľvek ligotavý, akokoľvek
ležérne sa celý piatok vyvaľoval v prvom jarnom slnku, mala som ho dosť. A tak
som dnes šla na výlet. Dokopy síce trval len tri hodiny, no stálo to za to.
Vybrala som sa do Blenheimu, čo
je jediný palác v Anglicku, ktorý nepatrí kráľovskej rodine, rodisko
Winstona Churchilla, jedno z miest na zozname svetového kultúrneho dedičstva
UNESCO, a len polhodinu autobusom z Oxfordu. Usadila som sa na prvom
poschodí doubledeckra, rovno nad vodičom, a po dvoch mesiacoch chodenia všade
peši mi zrazu cesta autobusom pripadala úžasne exoticky.
Blenheim je krásny. Palác je
palác, čiže obrovský, majestátny a prezdobený: trvalo mi len desať minút,
kým mi všadeprítomné lístkové zlato splynulo s tapetami. No do domu som len
nakukla (na prehliadke so sprievodcom som bola so spolužiakmi v rámci prváckeho
týždňa ešte na začiatku minulého trimestra). Dnes som sa chcela prechádzať.
K Blenheimu patrí 8 km2 parkov a záhrad, takže bolo kde, a bolo tam nádherne. Pozemok patrí medzi ukážky anglickej krajinnej architektúry, čiže chodníky stúpajú tak akurát a vlnia sa po teréne, aby ponúkli čo najlepšie výhľady na palác a obrovské jazero, ktoré si dal postaviť prvý vojvoda aj s domom. V pravidelných intervaloch natrafíte na niečo zaujímavé: fontána, hentaká záhrada, taká záhrada, arborétum, bežiace stádo jeleňov, priehradový múr zamaskovaný hučiacim vodopádom, bažanty pasúce sa v divom záhone narcisov. Nekonečné trávniky sú pokosené na koberec. A potom prejdete na druhú stranu paláca a pár sekúnd rozmýšľate, či ten vysočizný stĺp so sochou veliteľa, ktorý sa týči na náprotivnom kopci, nemôže nejakým zázrakom byť Nelson Column v Londýne.
No to najlepšie na celom Blenheime bola tráva, voda a stromy: čím dlhšie som kráčala, tým bolo ťažšie spomenúť si, pred čím som to vlastne zdrhla z Oxfordu.
No a potom, na spiatočnej ceste, predo mnou v autobuse sedeli dvaja maximálne otravní škôlkari, ktorí sa napodobňovaním zvukov prdenia pokúšali vzbudiť moju pozornosť. Nemohla som sa dočkať, kedy budem zase späť vo svojej bubline.
