Zn.: Ona hľadá supervízora/supervízorku

O pätnásť mesiacov musím odovzdať diplomovú prácu na ľubovoľnú tému, v rozsahu 30 000 slov. Panika výskumný proces sa začína už teraz.

Pre tých, ktorí celkom nechápu, o čo mi ide – veď to len urobíš taký ten prieskum na Facebooku a text od niekoho odpíšeš, nie? Nejde len o to, že tá práca tvorí podstatnú časť moje koncoročnej známky a že silno zaváži pri potenciálnej prihláške na doktorandské štúdium. To sú také školské dôvody, a tí odvážnejší by mávli rukou, že čo tam po známkach (aj keď to v Oxforde skoro nikto nerobí). Netrápi ma ani ten 30 000-slovný meč, ktorý mi visí nad hlavou: ak je o čom, písať nie je problém. To podstatné je, že musím prísť na niečo, čo by sa s nie príliš veľkou dávkou zhovievavosti dalo označiť ako „originálny prínos do ekonómie“. Prehľad literatúry rozhodne nestačí, a ani aplikácia teórie na konkrétny prípad ma veľmi ďaleko nedostane. Musím mať nové, nepoužité dáta, alebo rozšíriť existujúci model. Alebo, ak sa chcem priblížiť k uverejneniu v akademickom časopise druhej až tretej triedy, musím prísť s vlastným modelom alebo novým empirickým faktom.

Zase o jedle

Oxfordské college sa dajú vysvetliť rôznymi spôsobmi: trochu viac ako internát; trochu menej ako univerzita; spolok študentov a profesorov; čudný pozostatok z minulosti. Ani jeden z nich nie je úplne presný, a preto zozbieram odvahu a poviem, že podstata college je vo večeri.

A v sieni. Každý college, nech je akokoľvek chudobný alebo nový, má sieň, ktorá síce slúži výlučne ako jedáleň, ale také obyčajné slovo sa k nej nehodí. Ak ste čítali Harryho Pottera, tak ste v takej sieni už boli: dlhá miestnosť s vysočizným stropom a štyrmi radmi jednoduchých drevených stolov. Sedí sa väčšinou na laviciach a na stenách visia portréty kráľov (Alžbeta I. je výnimočne populárna), riaditeľov, profesorov a významných absolventov. Tvária sa vážne: pod ich pohľadom si nikto nedovolí sŕkať polievku. Na konci siene, na celú jej šírku, je na vyvýšenej podlahe stôl pre profesorov. Oxfordská meritokracia si dá pauzu: sedia kolmo na študentské stoly a jedia len to, čo sám navarí šéfkuchár. Keď vojdú, študenti musia vstať (koniec koncov, sme v škole) a ktosi povie latinskú modlitbu. Až potom čierno-bieli čašníci začnú nosiť sľúbené tri chody.

Idem na výlet!

Tento týždeň nebol výnimočne náročný, no po siedmich týždňoch v Oxforde to na mňa akosi doľahlo. Nech bol Oxford včera večer akokoľvek ligotavý, akokoľvek ležérne sa celý piatok vyvaľoval v prvom jarnom slnku, mala som ho dosť. A tak som dnes šla na výlet. Dokopy síce trval len tri hodiny, no stálo to za to.

Na víne s lordom

Ešte na začiatku trimestra som bola pozvaná na recepciu môjho štipendijného programu, kde som dostala príležitosť stretnúť sa s ľuďmi, vďaka ktorým som teraz na Oxforde. Účasť prisľúbili všetci siedmi štipendisti, zamestnanci štipendijného oddelenia Univerzity a členovia správnej rady fondu Dulverton: finančný riaditeľ, predseda rady, a najmä členovia rodiny aristokrata, ktorý fond založil, vrátane jeho syna, tretieho lorda Dulvertona.

V momente, keď mi milá pani zo štipendijného poslala zoznam hostí, som začala googliť. Zúfalo som potrebovala zistiť, o čom sa mám s takým lordom rozprávať, a naivne som dúfala, že si všetkých hostí prelustrujem na nete a bude. No jediné, na čo som natrafila – okrem suchého zápisu v genealogickej kronike, ktorá uvádzala lordovo plné meno a dátum svadby – bol fakt, že jedna lady z dulvertonskej rodiny chová kone. Zaklapla som laptop a zvyšok týždňa som veľmi silno dúfala, že v deň recepcie sa stane veľa zaujímavého počasia.