Mám nového prednášajúceho na
mikroekonómii a jednoducho o ňom musím napísať.
Prednášky sa začínajú o pol
desiatej ráno. Prednášková miestnosť vyzerá tak trochu ako klubové kino –
mierne zvažujúca sa podlaha, mäkké čalúnené kreslá, široké opierky na ruky
(akurát namiesto držiaka na kolu majú zabudované elektrické zásuvky)
a malý vyklápací stolík na sedadle predo mnou. Ten trochu kazí kino
atmosféru a je dosť nepraktické na ňom písať, ale nanešťastie to väčšinou
netreba. Pri vchode do prednáškovej miestnosti ma totiž čakáva úhľadná kôpka
vytlačených poznámok.
Tento týždeň tam však žiadne
neboli. Usadila som sa a prehodila zopár slov so spolužiakmi: Emily už má
hotové všetky cvičenia z makroekonómie, Paul sa zasekol na otázke 2 (b)
(treba tam dokázať, že na existenciu rovnovážneho stavu je nevyhnutné, aby
úroková miera nepresahovala mieru ľudskej netrpezlivosti. Inak by všetci len
sporili, aktíva by rástli do nekonečna, a to by nebol rovnovážny stav.), a Sara
sa najprv pustila do úlohy z ekonometrie. Vo vzduchu rozvoniavala káva
a všetci sme úkosom sledovali nového prednášajúceho, ktorý sa vpredu hral
s projektorom. Niekto mi zašepkal, že je to profesor z Univerzity
v Michigane, ktorý prišiel na dôchodok učiť na Oxford. Než som sa stihla
spýtať, čo to konkrétne znamená, profesor Young zakašľal. Všetci stíchli
a do sály vbehli poslední omeškanci. Rozhovoril sa, síce pomaly, ale
s takým vážnym tónom, že som sa neodvážila nepočúvať. A po niekoľkých
vetách som ani nechcela.
Možno je to tou kino atmosférou,
ale prednáška je podľa mňa predstavenie a nikdy to nie je jasnejšie než počas
úvodnej hodiny. Veľa prednášajúcich začne učebným plánom daného modulu. Potom
prejdú na odporúčanú literatúru – vtedy väčšinou prihodia nejaký vtip
o ťažkých a hrubých učebniciach – a potom sa bez okolkov vrhnú
na učenie: predpoklady, premenné a matika, a tak to ide najbližších
desať prednášok.
Prvým krokom profesora Younga
bolo presvedčiť nás o tom, že teória hier síce nie je odpoveďou na všetky
vedecké otázky, ale má k nej rozhodne zatracene blízko. Rozprával
o tom, ako v rámci teórie hier dokážeme modelovať problémy nielen
v ekonómii, ale aj v biológii, práve a psychológii; ako sa
nevzťahuje len na konvenčné hry, ale aj na situácie z každodenného života
a veľké politické súboje; a ako vlastne teoreticky nevyžaduje racionalitu na to,
aby to celé fungovalo (čo je zvyčajnou slabosťou ekonomických teórií)... Všetko
toto som už vedela a so mnou minimálne 90% študentov, no napriek tomu
nepadla ani jedna vyrývačská otázka. Všetci sme očarene sedeli a nechali
sa presvedčiť, že ešte nikdy sme sa nechceli niečo naučiť viac ako teóriu hier.
Prešiel týždeň a ešte stále
ma to drží. Týždeň? Pýtate sa a v duchu si hovoríte, že to musím mať
pozornosť akváriovej rybičky... Ale faktom je, že za týždeň sa učivo zväčša
posunie do síce zaujímavých, no rozhodne náročných a technických
teritórií, a nemilosrdné tempo prednášok nenecháva veľa času na radosť zo
štúdia.
Pri teórii hier je to však inak.
Od jednoduchej väzňovej dilemy sme už na míle ďaleko, no čaro pretrváva. Možno
je to tým, že táto látka vyžaduje o čosi menej zložitej algebry než iné
predmety; možno je to preto, že odpovedá na otázky, ktoré viac-menej vyvstávajú
z každodenného života (... čo sa nedá celkom povedať o ekonometrii,
aj keď tá je užitočná inak); a možno je to tým, že profesor Young je
skvelý prednášajúci. Podstatné je, že sa neviem dočkať, keď dopíšem tento blog
a budem si môcť lámať hlavu nad otázkou, akú informáciu
o potenciálnych stratách musia nezávisle od seba dostať dvaja generáli,
aby sa spoločne rozhodli zaútočiť na nepriateľa.
(A vo svetle výsledkov župných volieb v Banskobystrickom kraji mám chuť už nikdy spoza teórie hier nevystrčiť nos...)
