Tento piatok bol výnimočne
hektický. Ráno tri hodiny prednášok, potom odovzdať úlohy na cviká, potom skupinový
obed nad teóriou hier, potom stretnutie s ostatnými študentmi z môjho
štipendijného programu. Tam som dve hodiny popíjala čaj, odždibkávala z muffinu
a trochu rozpačito rozoberala anglický triedny systém. A potom som sa
o pol siedmej večer našla na college záchodoch ako sa prezliekam do
večerných šiat. Chvíľu som sa cítila ako Angelina Jolie v špionážnom filme,
no potom sa mi dvakrát nepodarilo navliecť si silonky.
V spoločenskej miestnosti
zatiaľ začali podávať šampanské. Dnu vchádzalo stále viac a viac študentov
a profesorov, všetci v akademických róbach. Počasie sa preberalo na
niekoľkých frontoch, hluk v miestnosti stupňoval. Vtom zazvonil
zvonec a všetci stíchli. Začala sa hostina.
Oddanosť k tradíciám
a láska k formálnosti sú dve z hlavných vecí, ktoré robia Oxford
Oxfordom. Formálna večera je skvelou kombináciou týchto dvoch posadnutostí.
Každý college to robí trochu inak, na rôznej úrovni, za rôznu cenu a v iné dni,
no podstata je všade tá istá: osadenstvo college, jednotne zahalené do čiernych akademických
rób, sa zíde na spoločné jedlo. Je sa pri svetle sviečok v sieni, ktorá pripomína
kostol, za obsluhy čierno-bielo odetých čašníkov.
Pre tromi rokmi, keď som niečo
také po prvýkrát zažila v Cambridge, sa mi to zdalo smiešne: stovka
tínedžerov sa zrazu vyoblieka, prehodí cez seba róbu a konverzuje a vtipkuje
pri niečom medzi stredovekou hostinou a večerou vo
veľmi snobskej reštaurácii. Celkom sa mi darilo neobzerať si príliš okato nôž
na ryby a nedať najavo, že po prvýkrát v živote jem holuba, no nemohla
som sa striasť pocitu, že sa na niečo hrám. Nebolo však pred tým úniku - tu v Oxforde som sa so svojou college
tútorkou zoznámila nad morskými plodmi – a pravdupovediac, na dobré sa
rýchlo zvyká.
Ešte stále som presvedčená, že sa
na niečo hráme (konkrétne na to, že sme v 18. storočí), no po troch rokoch
na Cambridge zo mňa pomerne rýchlo opadol všetok stres a škrupule. Formálne
večere na college si teraz bez hanby vychutnávam. Tá piatková bola zorganizovaná
na výročie založenia môjho college, a preto bola o čosi výnimočnejšia,
no atmosféra zostala nezmenená.
Po úvodnom šampanskom sme sa
pobrali do siene. Môj college je na oxfordské pomery batoľa – nemá ani
päťdesiat rokov – a tak naša sieň nevyzerá ako gotická kaplnka, no vzduch je
aj tak plný vážnosti. V rohu žiaril vianočný stromček a matne osvetľoval
menovky na troch dlhých stoloch. Jeden z profesorov predniesol latinskú
modlitbu. Posadila som sa a niekto ma požiadal, aby som mu podala maslo.
Čašníci sa rozbehli ako na
bežiacom páse. Biele víno, prvé predjedlo, víno, rybí chod, červené víno č.1,
hlavný chod (úplne úžasné bravčové so šošovicou a cibuľkou), červené víno č.2. To všetko
sa predo mnou zjavovalo, akoby nakŕmiť dvesto ľudí nestálo za reč. Master
collegu predniesol prejav a kuchyňa dostala hlasný standing ovation. Bola
to čisto ich chyba, nemali tak často dolievať víno... Variácia na anglický vianočný koláč zo
sušeného ovocia poliaty brandy maslom, tretie červené víno, misy s ovocím a tácky
so syrmi, portské. A potom zrazu okolo mňa začali všetci znovu vstávať. Do
hrobového ticha zaznela druhá latinská modlitba a plynule prešla v anglické
pozvanie na kávu a čokoládové bonbóny v spoločenskej miestnosti.
A bolo po hostine.
Vstávalo sa mi akosi pomaly, a nebolo
to vínom a jedlom, ani myšlienkou na mrazivý nočný vzduch, ktorý ma delil
od internátu. Človek sa asi z času na čas potrebuje na niečo zahrať.
