Chcela by som to tu vypnúť a zase
zapnúť. Mám za sebou týždeň číslo štyri a Oxford na mňa doľahol v plnej
svojej váhe.
Tempo prednášok je stále rovnaké,
mám stále dve cviká týždenne, bola som len na jednej formálnej večeri, a dokonca
aj moja závislosť na seriáli Scandal
sa ako-tak tento týždeň držala na uzde, no napriek tomu mám pocit, že bežím s vyplazeným
jazykom a aj tak nestíham.
V prvom rade, štvrtý týždeň
znamená polovicu trimestra. Dostala som dvoch nových prednášajúcich, a to ma
donútilo zamyslieť sa, koľko toho už viem a koľko by som mala... Začiatky
nových látok sú vždy príjemné, prednášajúci zopakuje veci, ktoré už vieme, a chvíľu
sa zaoberáme nejakým príkladom, ktorý poznám z bakalára; no po dvadsiatich
minútach ovzdušie zaplní matematika a je po srande.
Po druhé, mala som prvé
stretnutie so svojim fakultným supervízorom (školiteľom? ...nevie tu niekto po
slovensky?). Zdá sa, že je to veľmi milý človek; napísal tiež niekoľko článkov
o trhu práce, ktoré som čítala na bakalári. Rozoberali sme, akým predmetom
by som sa chcela venovať na budúci rok (v druhom ročníku sú všetky predmety
voliteľné), ako si správne vybrať, a o čom by mohla byť moja
magisterská práca. Bolo to veľmi príjemné stretnutie – dokonca som zo seba
striasla pocit, že chcieť zároveň študovať behaviorálnu ekonómiu a makroekonómiu
a ekonomické dejiny je znakom rozdvojenej osobnosti – až pokiaľ mi
neodporučil zopakovať si každú nedeľu všetko, čo sme preberali za uplynulý
týždeň. Opakovať si na skúšky cez vianočné prázdniny vraj nestačí. Vzhľadom na
to, že kôpka vecí, ktoré sa budem musieť doučiť cez prázdniny, utešene rastie –
a tiež preto, že je nedeľa – som sa rozhodla, že oná rada by asi mala
vstúpiť do platnosti až o týždeň.
Potrebovala by som to tu trochu spomaliť.
Fandím si, že týždeň by stačil: mohla by som v pokoji ukončiť svoju
hereckú kariéru (o tomto vám poviem nabudúce... ak to dobre dopadne), nakuknúť
do dvoch-troch učebníc, vyriešiť všetky otázky v poznámkach z prednášok,
ktoré tam učiteľ nonšalantne pohodil a ktoré vôbec nie sú také nevinné,
ako sa tvária, a dobre sa vyspať. A potom by sa Oxford mohol zase
splašene hnať vpred.
Veď ja viem, domáhať sa vypínača
v meste, kde si väčšina budov pamätá Henricha VIII., je vrchol
rozmaznanosti.
