Prvácky jarmok: keď som to na
rozvrhu videla po prvýkrát, nemala som ani poňatia, o čo ide. No
z toho, čo mi povedali spolužiaci, a akým tónom o tom písali v Univerzitnom
sprievodcovi, mi bolo jasné, že Prvácky jarmok je jednou
z najdôležitejších akcií celého Prváckeho týždňa, a pravdepodobne aj
celého akademického roka. Mal trvať niekoľko dní, ale každému študentovi bola
pridelená vstupenka len na presne určený deň a čas. Keď som ju objavila
v poštovej schránke*, zmocnila sa ma slabá panika: na tú slávu mám len
hodinu.
Prišla som načas, no aj tak pred
budovou už stála rada ľudí. Konalo sa to v jednej z najkrajších budov v Oxforde,
a keď ma konečne vpustili dnu (musela som im ukázať študentský preukaz
a vstupenku a vyfasovať igelitku Pizza Hut plnú zľavových kupónov na
predraženú pizzu), Examination Schools ma tak ohromili, že jedna časť môjho ja
sa začala tešiť na skúšky len preto, aby som sa sem mohla vrátiť na viac ako
hodinu.
A potom ma strhol prúd ľudí
valiacich sa pomedzi stánky študentských spolkov a klubov
a niekoľkých nepatrične pôsobiacich náborárov.
Naľavo veľmi profesionálne
vyzerajúci mladý muž nacvičene vysvetľoval, o čom je istý študentský
think-tank. Keď sa študent zmienil o tom, že produkujú vlastné analýzy
a odporúčania, asi som sa zatvárila príliš nadšene, lebo mi hneď pod nos
strčil počítač. Svietila na ňom excelovská tabuľka s asi tridsiatimi
menami a emailovými adresami. Kým ja som sa zároveň snažila naťukať svoje
meno, spomenúť si, ako vyzerá moja univerzitná emailová adresa, a zistiť,
za ktorým rohom klávesnice je zastrčený zavináč, on nestrácal ani sekundu
a už lanáril ďalšieho študenta, ktorý náhodou spomalil pri jeho stánku.
Dopísala som a pohla som sa ďalej:
tenisový klub, college spevokol, charita. Na konci miestnosti, keď som sa už
nevedela dočkať toho, ako niekam zastrčím všetky tie letáky a nadýchnem sa
kyslíka, stál pár študentov v kompletnom vikingskom brnení. Spomalila
som, lebo sa neviem naučiť, že na Prváckom jarmoku sa spomaľuje len
v najnutnejších prípadoch, a už ma majú. Chlapec mi ponúkol, nech si vyskúšam
prilbu, a dievča mi zatiaľ začalo vysvetľovať, že Wychwoodski bojovníci sú
skupina nadšencov, ktorí sa bavia rekonštrukciou vikingských bitiek. Okrem toho
organizujú aj veľa spoločenských podujatí vrátane osemchodovej hostiny
s medovinou. A tie brnenia si sami vyrobili.
Boli takí milí a zanietení,
a ja som ešte nikdy predtým nemala na hlave ozajstnú prilbu, že som sa
zapísala na ich emailový zoznam. V duchu som si sľúbila, že sa z neho
odhlásim pri prvom newsletteri, ale pozvania na bojové tréningy mi chodia
doteraz (sú fascinujúce). Spolu s novinkami od tímu pre obchod
s bielym mäsom z onoho think-tanku moja emailová schránka začína vyzerať
naozaj čudne.
Takto to pokračovalo na ďalších
dvoch poschodiach a vonkajšom stane s komerčnými stánkami. Chvíľami
som mala pocit, že som v nejakom podivnom múzeu ľudských záujmov; prešla
som postupne cez sekcie športov, umení (divadlo Oxfordčanov naozaj baví...) a predmetových
krúžkov; v miestnosti s národnými združeniami to vyzeralo ako na
nízkorozpočtovom zasadaní OSN.
Po hodine som bola rada, že som
konečne na vzduchu a tichu.
Z Prváckeho jarmoku som mala
protichodné dojmy, ale jedno mi bolo jasné: mimoškolské aktivity sú vážna vec.
Ešte sa akademický rok ani nezačal, a už sa ma z každej strany traja
ľudia pýtali, čomu sa plánujem venovať popri škole. Každý spolok mal logo,
väčšina rozdávala reklamné predmety, letáky a sladkosti, a každý
disponoval minimálne jedným nadšencom, ktorý bol ochotný osem hodín v kuse
opakovať to isté neznámym prvákom, ktorých aj tak najviac zaujme pizza zadarmo
pri východe.
Niektoré z tých spolkov boli
príliš... netradičné na to, aby to ľudia robili na zlepšenie životopisu.
Navyše, aj samotný prorektor univerzity nám na imatrikuláciách radil, že mimoškolské
aktivity sú rovnako dôležité ako samotné štúdium. Na druhej strane som sa
nevedela zbaviť pocitu, že to, čo sa rozhodnem robiť vo voľnom čase, by malo byť
menej štruktúrované a organizované, a rozhodne to nepotrebuje mať
logo.
Toto bolo viac ako pred mesiacom. Teraz sedím v kaviarni s ostatnými členmi college dramatického krúžku a nad Chai Latte sa tešíme z našej hry. Prišlo takmer 50 divákov (čo bola kapacita divadelného štúdia), nikto nezabudol text, svetlá svietili a ani scéna sa na nás nezrútila. Publikum sa síce smialo o čosi viac, než by človek čakal na náboženskej alegórii, ale nakoniec nám zatlieskali a mne vtedy bolo jasné, že ten mesiac skúšania, ručná výroba vstupeniek, zháňanie kostýmov a nekonečné úpravy scenára za to stáli. Navyše, všetci v krúžku sme brali produkciu našej dvadsaťminútovej hry nesmierne vážne: mali sme rozvrh skúšok a pevné termíny, vďaka čomu som tejto mimoškolskej oddychovej aktivite nemohla uniknúť, nech ma ekonómia dusila akokoľvek. Lepší spôsob, ako si vyčistiť hlavu, vymyslím len ťažko.
* Každý študent má v college
pridelenú malú schránku – vlastne iba kúsok poličky, oddelenej tenkými
drevenými priečkami od ostatných študentov – kam mu vrátnici triedia poštu. Ja
sa o schránku delím s ďalšou študentkou, lebo nás je veľa a máme
malý college. Tu sa tieto schránky volajú pigeon hole, ale prekladať to ako
holubia dierka mi príde predsa len trochu čudné.
