Do školy vlastne chodím už tri
týždne.
Vravím „tri týždne“, pretože sama
univerzita si týždne trimestra čísluje. Funguje to ako vnútorný kalendár a ako
jednoznačný signál toho, že Oxford je miesto samé pre seba.
„Do školy“, lebo miestami mi to
vážne pripomína základku. Mám len tri predmety: mikroekonómiu, makroekonómiu a ekonometriu,
a každý deň mám len dve prednášky, oddelené veľkou prestávkou, počas
ktorej si tie coolovejšie decká kúpia v bufete bagetu. Celý ročník preberá
to isté, žiadne voliteľné predmety a špecializácia a individualita a podobné
srandy; každý týždeň nám dajú dve domáce úlohy, ktoré musíme odovzdať a učitelia
nám ich vrátia oznámkované a zaliate červeným morom. V mnohom sa mi
tento systém páči: všetci, celý ročník, sme v tom spolu, vrtíme sa na
sedačkách, keď rovnice majú priveľa neznámych, nenápadne vyzvedáme, kto už má
hotové cvičenia a ktorú učebnicu na to použil, a keď sa ten druhý
sťažuje na dynamickú optimizáciu, len empaticky prikyvujeme.
Napriek tomuto všetkému mi od
prvého dňa bolo jasné, že štúdium nebude žiadna idyla. Tí, čo si romanticky
predstavujú, ako celé dni čítam Adama Smitha a besedujem s profesormi
o najnovšom článku v American Economic Review, budú sklamaní. Odporúčané
čítanie je luxus, ktorý automaticky presúvam na prázdniny, a účasť na
seminároch mi nebola odporučená vzhľadom na náročnosť štúdia. Každá prednáška
trvá hodinu a pol; po dvoch takých mám pocit, že som mozgom zabehla
maratón. Domáca úloha mi zaberie minimálne dva dni a ako náhle dokončím
jednu, musím začať pracovať na ďalšej, a ďalšej, a ďalšej. Známky sa
pritom nikam nezapisujú; sú len pre moje vlastné dobro, aby som zhruba vedela,
ako dobre zvládam danú látku. To najhoršie a zároveň najkrajšie na Oxforde
je to, že napriek tomu sa nenájde nikto, kto by si domácu úlohy blicol.
Moji spolužiaci patrili k najlepším
v svojom bakalárskom štúdiu. Mnohí už jedného magistra úspešne
absolvovali, zopár ich pracovalo v IMF a Svetovej banke, a samozrejme,
že to vidno. Aj keď učivo každým dňom naberá na hĺbke a zložitosti, ešte
stále sa nájdu takí, ktorí prednášajúcemu kladú otázky len preto, aby ukázali,
že oni už Slabý axióm odhalených preferencií študovali, a to na trikrát
vyššej úrovni. Máloktorá prednášajúceho otázka zostane rečníckou; ak sa v poznámkach
vyskytne referencia na nejaký odborný článok, skoro vždy sa nájde niekto, kto
ho už čítal; a každý má v rukáve aspoň jeden kockatý ekonomický vtip.
Je to strašné, pretože nie je
žiadna horná hranica toho, čo sa môžem naučiť. Trimester na Oxforde je osem
týždňov neutíchajúceho stresu a štúdia a riešenia jednej ekonomickej
úlohy za druhou.
Je to krásne, pretože motivácia a ambície mojich spolužiakov
ma ťahajú vpred, oveľa ďalej, než by som bola schopná zájsť sama.
A teraz idem konečne
pochopiť, o čom je dynamic programming.
