(Napísané v sobotu 19. októbra.)
Pamätáte, ako som sa pred pár
týždňami sťažovala, že môj príchod do Oxfordu nebol dostatočne ocenený? Zdá sa,
že univerzite sa nepáči, keď hundrem, a dnes sa mi dostalo všetkých
imaginárnych fanfár, aké si len viete predstaviť. Mali sme imatrikulácie.
Prvou fanfárou dňa bol budík
o pol siedmej ráno. Vonku bola ešte tma, ale college mi v sérií
zdvorilých, ale čím ďalej naliehavejších emailov prikázali, aby som prišla na
ôsmu, lebo je to veľmi dôležité a nevyhnutné, a budú sa podávať
raňajky. Tuším, že vedia, čo robia...
Napriek tomu, že vonku bolo
pološero a mrholilo, bol ranný pochod na college zážitkom. Prikázaný
akademický odev na imatrikuláciu (rovnako ako na ďalšie oficiálne podujatia,
napr. skúšky) je oblek/kostým, biela košeľa, biely motýlik/čierna zamatová
stužka, talár a tá taká doskovitá čiapka, čo si ju v každom americkom
filme vyhadzujú nad hlavu pri promóciách. Aj keď sa mi to všetko zdalo ráno pri
obliekaní trochu smiešne (mám tú čiernu stužku uviazať ako šnúrky na topánkach?),
keď sa nás tak oblečených na ulice vyrojilo niekoľko desiatok, celé to nabralo
svoje čaro.
Nasledujúcich niekoľko hodín však
nevyzeralo, že by malo niečo spoločné s akademickou ustanovizňou. Práve
naopak, mala som pocit, že college sa zmocnili japonské tínedžerky: vkuse sme
sa fotili... Navyše, zo slávnych raňajok, ktoré ma vyhnali z postele, sa
vykľulo papierové vrecko s povädnutým Tesco croissantom a jablkom. Nechcem
sa sťažovať, ale človek sa vydrží hrať v talári len istý čas...
Potom sme sa ale konečne pohli. V zástupe
sme vyrazili do Sheldonianského divadla, na čele s jedným z profesorov
college. Cestou cez mesto sme sa míňali s turistami a so skupinami prvákov
z iných collegov, ktorí už odimatrikulovali. Usadili nás do úžasnej budovy
zo 17. storočia a bolo ťažké necítiť sa slávnostne. Po päťdesiaty ráz v ten
deň som si popravila stužku na krku. Nasledovalo niekoľko zaklínadiel v latinčine,
ktoré z nás urobili oficiálnych študentov univerzity, a príhovor vice-chancellora
univerzity, ktorý mal zmysel a vtip a bol presným opakom toho, čo by
ste očakávali od vysokopostaveného hodnostára počas niekoľko sto rokov starej slávnosti.
Desať minút a zrazu bol koniec.
Vyšli sme z divadla, aby sme uvoľnili miesto ďalším stovkám študentov,
ktorí vyzerali presne ako my: čierno-bieli, s talárom v pätách, neisto
sa pohrávajúci s akademickou čiapkou (človek by si ju nemal nasadiť, kým úspešne nedoštuduje).
Toto boli imatrikulácie. Na
jednej strane príhovory o výnimočnosti a latinské formulky, prísne
pravidlá obliekania a zastavená doprava na hlavnej ulici; a zároveň jednoduchá
pravda o tom, že všetku tú výnimočnosť zdieľam s ďalšími tisíckami
tohtoročných prvákov a s tým neviditeľným zástupom študentov, ktorí prišli
do Oxfordu predo mnou, zástupom dlhým 900 rokov. Dnes ich bolo cítiť vo vzduchu.
Len hlupák by sa sťažoval.
