Hneď v prvý večer po mojom
príchode som so svojimi spolužiakmi z college šla na večeru. Čína bola
dobrá, vraj aj dosť autentická, a pri stole som stretla prvých
Juhoafričanov v živote. Snažila som sa zapamätať si, kto čo študuje
a skadiaľ pochádza a v ktorom intráku býva, ako vyzerá
a ako sa volá. Bolo to príjemné, mať sa s kým porozprávať po
niekoľkých hodinách strávených v spoločnosti kufra, a rozpaky
z toho, že tam nikoho nepoznám, boli rozptýlené faktom, že ani nikto iný
tam nikoho nepoznal.
Do tej reštiky nás nahnala
Študentská rada nášho college v rámci zahájenia Prváckeho týždňa, čo je
zhmotnenie presvedčenia, že najlepším spôsobom, ako spoznať nových ľudí
a nadviazať priateľstvá, je organizovaná zábava.
Bola som na čaji o piatej,
kde som sa zoznámila s niekoľkými ďalšími študentmi ekonómie v mojom
college. Podávali úžasné koláče, vrátane takých miniatúrnych scones, ktoré ste
mohli jesť počas rozhovoru a nehrozilo, že by sa konverzácia zvrtla na vás
a vy by ste len v panike mlčky žuli s plnými ústami.
Zúčastnila som sa prehliadky
college, kde som stretla matku troch tínedžerov, ktorá sa rozhodla urobiť
si doktorát, a dospela som k záveru, že v mojom college je
z nejakého neznámeho dôvodu neskutočne veľa Talianov a archeológov.
Večerala som v tradičnej anglickej
krčmičke, odolala som karaoke a bola som na krčmolození po college baroch (celá
skupina sa vovalí do študentskej krčmy prevádzkovanej college, a keď sa
konečne dostanete k baru, skupina sa pohýna do ďalšieho college, kde sa
situácia opakuje). V super cool bare som počúvala rady do života od
zrelých a korporátnym vetrom ošľahaných študentov biznisu a takmer
som stihla grilovačku na dvore za intrákom.
Toto všetko bolo organizované
študentmi pre študentov ešte pred začiatkom trimestra. Väčšina prednášok sa
ešte nekonala a ak áno, tak to boli len krátke prípravné kurzy ako moja
matematika. Som si istá, že úmysel za vytvorením Prváckeho týždňa bol dobrý, no
dva týždne ničím neriedeného socializovania sa na človeku zanechá hlboké stopy.
Celé to bolo tak trochu ako randenie: zaujať, udržať konverzáciu, neuraziť ani
neunudiť, nezabudnúť jeho/jej meno, neklásť tú istú otázku dvakrát, zhodnotiť
vzájomnú kompatibilitu a popri tom ešte sliediť, či sa náhodou neobjavil
niekto lepší. Pomohlo, že veľa z nás prišlo z cudziny, a tak sme boli
jeden pre druhého ľahšia korisť. Samozrejme, že som stretla veľa milých ľudí, a väčšinou
si dokonca aj pamätám ich meno, no boli večery, keď som sa vracala na intrák
okolo obchodu so zmiešaným tovarom a túžila som si kúpiť kartónovú maketu
Princa Williama a Kate v skutočnej veľkosti, aby mi konečne niekto robil
spoločnosť bez stresu.
Poslednou akciou Prváckeho týždňa
bol popoludňajší čaj so staršími študentmi. Chvíľu som veselo konverzovala,
chvíľu nerozhodne postávala pred stolom s cukrovinkami, keď sa zrazu pri
mne objavil starý pán, očividne akademik, a trochu prekvapene sa obzeral
po študentoch. Vysvitlo, že si prišiel dať do college čaj a vôbec netušil,
že sa v spoločenskej miestnosti niečo koná. Predstavila som sa mu, on bol
archeológ (ďalší!). Počas nesledujúcej štvrťhodiny som sa pokúšala o duchaplnú, no pritom ľahkú
konverzáciu, čo ale nebolo jednoduché, keďže som si uvedomila, že
o archeológii nemám ani páru, a on na mňa vytiahol Marxa ako príklad
absolútne zbytočného ekonóma. Bolo ťažké s ním argumentovať: zrazu som zistila,
že profesori v pokročilom veku a malou umelou lebkou namiesto
viazanky ma nútia zabudnúť všetko angličtinu, ktorú som kedy vedela. Povedal
mi, že kopal všade v Európe okrem Nórska. Na Slovensku bol asi
v Košiciach, ale nie som si celkom istá, lebo potom k tomu dodal
„ranné ptáča ďaleko kráča“ a môj mozog si to nevie celkom vysvetliť alebo
vybaviť.
Každopádne, táto konverzácia bola
pre mňa skutočným koncom Prváckeho týždňa: po dvoch týždňoch obáv o tom,
či som dostatočne priateľská a moje vtipy dosť vtipné a či sa so mnou
XY bude kamarátiť, keď ma pozvala na obed, som zase začala uvažovať o tom,
ako veľmi ten profesor pochybuje o tom, že patrím na Oxford, a či si
to budú myslieť aj moji prednášajúci. Budem sa musieť v polovičke štúdia zbaliť
a ísť domov vyjedať Horalky?
