Jedným z „problémov“ štúdia na Oxforde je to, že popri tom,
ako sa snažím zapamätať si meno toho chlapca s vysokým účesom, pochopiť,
čomu presne sa venuje Talianka, ktorá pracuje na PhD zo „stredovekých štúdií“ a spomenúť
si, v ktorom americkom meste je John Hopkins University, ľahko zabúdam na
to, že sa rozprávam so študentmi Oxfordskej univerzity. Oxfordskej. Univerzity.
Preto mi dobre padlo dnešné stretnutie Spolku česko-slovenských
študentov. Počuť v bare oxfordského college slovenčinu a „no jasně“ bude
pre mňa vždy tak trochu nadprirodzený zážitok, no stretnúť viac ako pätnásť Čechov
a Slovákov pokope, zabraných v hlbokej konverzácií, ma skutočne
prebralo: som obklopená študentmi
Oxfordskej univerzity.
Rozhovory sa väčšinou točili okolo toho, kto skadiaľ
pochádza – nie geograficky (šak z Čiech a Slovenska, ne?), ale kde
bol pred tým, než sa dostal na Oxford. Akoby sme všetci boli tak trochu prekvapení,
že v bare pri slovenskej vlajke nesedíme sami.
Doma často počúvam, že nie sme dosť dobrí, že na to nemáme,
že tí a oni (čo si budeme klamať, všetci) nás podrazili a okradli a preto
sme teraz tam, kde sme. Túžime po medzinárodnom uznaní, po hrdinovi, ktorý šiel
na západ a prežil a vyhral a ostal pritom Slovákom. Máme pocit,
že u nás sa nikdy nič nezmení, a –
čo je dosť frustrujúce – zároveň sa všetko mení k horšiemu.
Nechcem vám teraz pred očami mávať tými Slovákmi (a Čechmi),
čo si dnes v St Anthony´s college pripíjali Becherovkou. Áno, sú to presne
tí ľudia, o ktorých často nariekame, že ich nemáme: dosiahli úspechy v zahraničí
a robia nám dobré meno. O to mi ale nejde; želám si, aby sme svoje úspechy
dokázali oceniť sami, bez ohľadu na to, či nás po pleci potľapká zahraničie. Podstatnejšie
podľa mňa je to, že Oxford je plný Slovákov, ktorí vedia chytiť šance, naplno
sa venujú tomu, čo ich baví, a majú svoje sny a ambície. Vidíte? Existujú
takí. A do Oxfordu takí už prišli.
(Ak by ste si chceli prečítať niečo od jedného z nich,
tak tu: http://oxfordskyzapisnik.blogspot.co.uk/.
Podobný názov, ale oveľa lepšie a menej moralizovania ;) )
