O cestovaní s dvadsaťkilovou batožinou
a množstve schodov v londýnskom metre by som dokázala rozprávať celé
hodiny, ale kto by to čítal, že?
Keď som prišla do Oxfordu po prvý krát – len tak, ako
turista -, bolo to uprostred leta, vzduch bol rozpálený a ulice preplnené
autami a výletníkmi. Kdesi za húštinou zdvihnutých rúk s ipadmi
(fotografovali...) sa črtali kostoly a college – bolo ich ťažko rozoznať. Za
vysokými kamennými múrmi a brečtanom bolo cítiť čosi starobylé
a dôležité a turisti sa za tým vrhali ako diví. No univerzitu sa mi
v ten deň nájsť nepodarilo (a nebolo to preto, že som ako typický americký
návštevník nedokázala pochopiť, že Oxford jednoducho kampus nemá...). Bolo leto
a na každom rohu číhal zmrzlinár, a Oxford sa ničím nelíšil od
typického anglického historického mestečka, ponoreného až po uši do turizmu.
Keď som sa na konci septembra vrátila, mala som pocit, že
som niekde úplne inde. Ulice boli poloprázdne a mestom sa preháňal jesenný
vietor. Na každom kroku som stretala ľudí vlečúcich kufre a študentov
s igelitkami z domácich potrieb; Oxford akosi zvážnel, tak, ako sa na
univerzitné mesto patrí.
Navyše, tentokrát som už mala kam ísť: bol tu môj college,
priamo v centre starobylého Oxfordu, kam sa turisti normálne nedostanú. Pravdou
je, že väčšina návštevníkov o mojom college nevie, pretože nepatrí medzi
tie najstaršie a najveľkolepejšie, ale kto by na to teraz myslel?
V college ma privítala skupina starších študentov,
ktorí sa na mňa usmiali, oskenovali si môj pas a následne mi odovzdali
kľúče od izby a študentský preukaz a magnetický kľúč od college
a brožúrku o college pravidlách a usmernenia ohľadom
akademického oblečenia a postup, ako sa pripojiť na univerzitnú
internetovú sieť, a mapu Oxfordu (inak veľmi peknú) a letáčik
z Centra pre kariérny rozvoj a ďalší z Jazykového centra
a sprievodcu univerzitou pre prvákov a sprievodcu univerzitou pre
zahraničných študentov a 1174-stranové Skúškové predpisy. Trochu omráčená
som sa nechala odfotiť (to aby ostatní členovia college vedeli, kto som).
A je to: som študentkou v Oxforde.
V hlave mi zneli fanfáry a trochu som ich
očakávala aj v skutočnosti, ale nič také sa nedialo... Namiesto toho do
haly prichádzali ďalší študenti a vyzdvihovali si svoje kľúče
a preukazy a Skúškové predpisy.
Cestou na intrák som skúmala okoloidúcich a snažila sa
odhadnúť, ktorí z nich by mohli byť ekonómovia a či niektorí nejdú
mojím smerom. Tváre na uliciach Oxfordu mestu dodávajú silne metropolitný ráz,
ktorý by asi človek nečakal niekde uprostred anglických polí. Je ťažké
v nich čítať.
A potom som otvorila vchodové dvere do môjho
študentského bytu a srdečným ahoj
ma privítal slovenský spolubývajúci. To aby si niekto (vrátane mňa) nenamýšľal,
že som na Oxforde zo Slovenska sama.
