Slovenskej
republiky. Pije biele.
Uprostred tých
nervov zo skúškového mi návšteva oficiálneho toho najdôležitejšieho človeka na
rodnej hrude pripadala ako zjavenie. Do Británie prišiel na dva dni,
a okrem čaju s princom Charlesom, návšteve na vojenskom cintoríne
a prezentácií slovenských startupov si našiel čas na recepciu na
veľvyslanectve. Napriek dvom skúškam v nasledujúci deň mi tak neostávalo
nič iné, len pol dňa maturovať nad vhodným oblečením a podvečer sadnúť na
autobus do Londýna; ona bielo-zlatá pozvánka so slovenským znakom bola príliš
lákavá.
Ambasáda bola plná.
Strohá betónová sála, ktorú niekto akoby pričaroval z uhrovského kulturáku, sa ozývala nespočetným „prepáčte“ a „thank you“, keď sa
hostia snažili nájsť svojich známych a stôl s vínom. Prezident meškal
a netrpezlivosť vo vzduchu hustla; určite to bola Charlesova vina.
Slova sa teda ujali
čestní hostia z Esetu a Leafu a Štefan Klein, ktorý si so sebou
priniesol aj svoje lietajúce auto. Bolo to trochu bizarné, snažiť sa
v šume okolitých rozhovorov zachytiť rozprávania jedných
z najúspešnejších Slovákov. Postoj hostí v sále bol však jasný: oni
prišli na prezidenta.
Keď sa objavil, dav
stíchol (teda až na pár nemiestnych výsknutí ako z rockového koncertu)
a rozostúpil sa, a chudák prezident musel hladko prejsť z auta
rovno k prejavu v angličtine. I keď je téma zápasu slovenských
politikov s cudzími jazykmi nevyčerpateľná, zdá sa mi nefér hodnotiť
niekoho len na základe toho, či si pamätá rozdiel medzi lend a borrow. To,
na čom by malo záležať, je obsah – a Kiskov prejav mal (nielen)
z tejto stránky naozaj zmysel. Nepovedal v ňom samozrejme nič
prevratné, no ja si vždy rada vypočujem, keď popredný štátny činiteľ podporuje
vzdelanie, ambície a odvahu; a keď vytyčuje pre Slovensko rovnaké
ciele ako pre ostatné rozvinuté krajiny sveta a neschováva sa za ducha
železnej opony.
Keď som sa vrátila
z ukážky lietajúceho auta zaparkovaného na dvore ambasády, prezidenta som
našla v kúte neďaleko pódia, akoby sa stadiaľ od svojho príchodu ani
nepohol. Bol obkolesený davom ľudí, z ktorého sa vykľula rada na fotku
a podanie ruky; na tvári mal non-stop úsmev a darilo sa mu budiť
úprimný dojem, že stretnutie s nami je preňho rovnako významné ako to
s ním pre nás. Keď sa k nemu dostala moja oxfordská skupina, pozvali
sme ho na každoročnú Zamatovú večeru, a on nás veľmi slušne odmietol.
Skupinová fotografia, dôsledné potrasenie rukou, a už sa na naše miesto
tlačil ktosi ďalší.
Zvyšok večera som
tak mohla stráviť nad filozofickými úvahami o tom, čo to vlastne znamená stretnúť niekoho. V čom presne
spočíva význam takýchto recepcií? A vďaka čomu som sa sem dostala ja?
Bolo očividné, že je táto recepcia je dôležitá udalosť – nikto z nás nečakal
viac ako poloanonymné podanie ruky, a napriek tomu som dve hodiny
presedela v autobuse a nervózne
rozoberala, čo je to lounge suit – no teraz, keď som tu stála, sa konkrétny dôvod
kamsi vyparil. Sála bola plná ľudí, ktorí sa tvárili že presne vedia, prečo
prišli; obďaleč sedel veterán z druhej svetovej vojny so všetkými svojimi
vyznamenaniami. Moja rola v tomto všetkom sa mi zdala nejasná, ak som
vôbec nejakú mala; a tak som sa držala pri známych v Oxfordu a Cambridge
a sústredila sa na držanie vínového pohára len za stopku, kým v opačnom kúte Kiska ďalej neúnavne potriasal pravicami.
Celkom mi to šlo.
