Ja viem, voľby boli
v Británii minulý týždeň. V rámci prípravy na skúšky však musela
ekonomická súčasnosť dať prednosť ekonomickej histórii, a tak píšem až
teraz.
Súboj medzi dvoma
Oxfordčanmi vyhral Oxfordčan. Nejakú dobu som sa pokúšala vytvoriť si názor –
pochopiť postoje a argumenty konzervatívcov a labouristov, zistiť,
ktorá strana priťahuje aké typy ľudí – no čoskoro mi bolo jasné, že to vôbec
nebude také ľahké. Fakty a predvolebné plány sú totiž len špičkou ľadovca:
skutočný politický súboj prebieha podobne ako na Slovensku na úplne inej rovine.
Ide tu o to, z akej ste rodiny a za koho sa považujete a kým
chcete byť; ako kto reční a kto klame. Penta a imigranti, vianočné
príspevky a regulácia nájomného – všetko na hony vzdialené od
ekonomicko-akademických debát. Ekonóm vo mne nesúhlasí s konzervatívnymi úspornými
opatreniami, ktoré boli na ekonomiku uvalené v tej najnesprávnejší čas; no
to slovenské vo mne sa ešte vždy inštinktívne strasie, keď počuje slovo ľavica –
iracionálny mentálny blok, ktorý nie a nie sa pohnúť. Zdá sa pritom, že
Angličanom o to vôbec nejde: podľa mojich pozorovaní labouristov volia
najmä preto, že majú pocit, že konzervatívci, ich bývalí zemepáni, na nich arogantne
hľadia zvrchu a odmietajú sa vzdať tvídových sák po prastarom otcovi.
Politické
preferencie a motivácie Britov teda ešte zatiaľ celkom nechápem, no voľby
boli fascinujúce aj z iných dôvodov.