Idem na výlet!

Tento týždeň nebol výnimočne náročný, no po siedmich týždňoch v Oxforde to na mňa akosi doľahlo. Nech bol Oxford včera večer akokoľvek ligotavý, akokoľvek ležérne sa celý piatok vyvaľoval v prvom jarnom slnku, mala som ho dosť. A tak som dnes šla na výlet. Dokopy síce trval len tri hodiny, no stálo to za to.

Na víne s lordom

Ešte na začiatku trimestra som bola pozvaná na recepciu môjho štipendijného programu, kde som dostala príležitosť stretnúť sa s ľuďmi, vďaka ktorým som teraz na Oxforde. Účasť prisľúbili všetci siedmi štipendisti, zamestnanci štipendijného oddelenia Univerzity a členovia správnej rady fondu Dulverton: finančný riaditeľ, predseda rady, a najmä členovia rodiny aristokrata, ktorý fond založil, vrátane jeho syna, tretieho lorda Dulvertona.

V momente, keď mi milá pani zo štipendijného poslala zoznam hostí, som začala googliť. Zúfalo som potrebovala zistiť, o čom sa mám s takým lordom rozprávať, a naivne som dúfala, že si všetkých hostí prelustrujem na nete a bude. No jediné, na čo som natrafila – okrem suchého zápisu v genealogickej kronike, ktorá uvádzala lordovo plné meno a dátum svadby – bol fakt, že jedna lady z dulvertonskej rodiny chová kone. Zaklapla som laptop a zvyšok týždňa som veľmi silno dúfala, že v deň recepcie sa stane veľa zaujímavého počasia.

Krátky blog z toho druhého miesta

Minulý týždeň bola mikroekonómia výnimočne zaujímavá. Sčasti to bolo preto, že sme začali brať modely s asymetrickými informáciami, čo je podľa mňa nesmierne cool látka; sčasti tiež preto, že prednášajúcou bola žena. Zatiaľ nás učili samí chlapi, a aj keď je to vlastne úplne jedno, akosi ma to povzbudilo. No v utorok ráno som bola maximálne čulá aj preto, že uprostred prednášky, presne napoludnie, sa spustil predaj lístkov na ples môjho cambridgského college.

Bude to v júni a bude to úžasné. Cambridgské – a v menšej miere aj oxfordské – college každý rok oslavujú koniec skúškového obdobia niečím, čo by sa doslova dalo preložiť ako majáles, ale „majáles“ tú dekadentnú zábavu absolútne nevystihuje. Staré múry collegu sa obvešajú svetlami a vedenie otvorí dvere aj do miestností, kam zvyčajne študenti bez pozvania nesmú. V sieni sa hoduje a potom tancuje, v salónikoch sú švédske stoly s exotickými mäsami a podávajú sa kokteily. Na prvom  nádvorí je pódium, na ktorom sa bez prestávky striedajú komedianti a herci, na druhom nádvorí postavia obrovský stan lemovaný stánkami s pečeným prasaťom, pivom a čokoládovou fontánou. Tretie nádvorie – čo je vlastne po zvyšok akademického roka riaditeľova súkromná záhrada – pripomína niečo medzi arabskou oázou a čudne omamným snom: na zemi na vankúšoch sa podávajú kokteily a fajčí vodná fajka, v rohu hrá dievča na harfu a v tom druhom umelkyňa maľuje ľudom na ruky kvety. Všetko je ponorené v zmesi fialového a oranžového tlmeného svetla. Pomedzi stromy presvitajú hviezdy, a predpísaným oblečením je smoking. Končí sa až ráno, pri východe slnka, čerstvými croissantmi a s pocitom, že po noci strávenej medzi jagavými múrmi collegu a smokingami možno do Cambridge predsa len patrím aj ja.   

Dôvod, prečo tento blog znesväcujem rozprávaním o Cambridge (...aj keď ako prebehlík som už aj tak zatratená, čiže je to jedno), je ten, že tohtoročnou témou plesu je „Stručná história času“. Nemám síce veľmi jasnú predstavu, čo to konkrétne bude znamenať z hľadiska čokoládovej fontány a šampanského, no plesovému výboru sa akosi podarilo prehovoriť dlhoročného člena collegu, Profesora Stephena Hawkinga, aby na formálnej večeri predniesol oficiálne pozvanie, keď už je tá téma na jeho počesť...

Jeho prejav sa začína 20:20, od 19:00 hovorí riaditeľ college Sir Alan Fersht.  

Záplavy v bubline

Nie sú. Anglicko prežíva jedny z najhorších záplav za posledné desaťročia, voda láme majetky a takmer všetky rekordy, na ktoré si novinári dokážu spomenúť, a tu v Oxforde sa nás to akosi netýka.

Hrám sa na turistu

Tento týždeň ma bola navštíviť sestra. Stal sa zo mňa turista vo vlastnom meste a zdá sa mi, že je to vhodná zámienka na to, aby som vám opísala, aký je Oxford krásny.

Celé zle

Táto streda bola výnimočne frustrujúca. Problémom ekonómie je, že vlastne nič nevieme, a tento fakt na mňa tento týždeň doľahol ako balvan. Teda, samozrejme, že niečo vieme – až také zlé to zase nie je – no na mnohé otázky máme len zlomkové odpovede. Napríklad vieme čosi o tom, ako sa zapĺňajú a zanikajú pracovné miesta, a prečo je pre firmy výhodné platiť nadtrhovú mzdu, no nedokážeme uspokojivo vysvetliť, prečo je na Slovensku práve 13% nezamestnanosť. Vecí, ktoré vieme bez váhania a na istotu, je ešte menej. „Tak je to vo väčšine disciplín,“ niekto sa nado mnou možno zľutuje, no dnes sa tým nenechám utešiť.

A som späť

Priletela som minulý piatok. V Oxforde ma vítala len tma a mrazivý januárový vzduch, no mesto nebolo prázdne: zástupy bakalárskych študentov len v košeliach a krátkych šatách neohrozene oslavovali posledný piatok pred začiatkom trimestra. Kráčala som okolo vysvietených pubov, kníhkupectva Blackwell, ktoré zvonku vyzerá ako dvestoročný rodinný dom a vnútri skrýva viac ako 160 000 kníh, prešla som popri Sheldonainskom divadle a Bodleianskej knižnici, obe budovy vážne ponorené do spánku, ignorujúce veľmi veselú skupinku študentov, ktorí cez cestu v Kings Arms zapíjali koniec prázdnin. Stromček a vianočné svetlá boli preč, ale inak Oxford vyzeral presne tak, ako som ho zanechala. O desať minút neskôr, keď som odomykala dvere do internátu, som si bola takmer istá, že žiadne prázdniny sa nekonali a že som si len vybehla do Sainsubury´s kúpiť mlieko.  

Ešteže sme hneď v utorok písali „skúšku na skúšku“ z ekonometrie. Svedomito mi pripomínala, že som sa mala cez Vianoce viac venovať kumulatívnym distribučným funkciám... Hneď prvé dni po príchode som teda strávila až po uši v poznámkach ( a v dvoch svetroch, keďže sa v mojej izbe mesiac nekúrilo). Keď som sa v pondelok stretla so spolužiakmi na prvej novoročnej prednáške, všetci sa tvárili nonšalantne a vymieňali si príbehy z lyžovačiek, no rozhovory nakoniec vždy skončili pri ekonometrii a pri nenápadnom zisťovaní, kto si zopakoval viac učiva. Tá skúška bola len obyčajným cvičením, neveľmi presnou simuláciou toho, čo na nás čaká v júni; no skutočnosť, že nejaký úbohý doktorand to všetko opraví a ohodnotí, nám dávala zámienku brať to celé vážne.

Profesor Nielsen vošiel, s úsmevom nám rozdal zadania a zase sa niekam stratil. Ako na pokyn sa vzduch naplnil škrabotom sedemdesiatich pier a cez pootvorené dvere vyleteli moje posledné spomienky na prázdniny.