Momentálne pre mňa nie je veľmi
ľahké písať.
V prvom rade je to preto, že
sa tu toho veľa nedeje. Končí sa piaty týždeň trimestra: v pondelok som
odovzdala posledné úlohy na cviká a prednášky sa skončili už pred týždňom. Môj život
momentálne pozostáva z opakovania, zvýrazňovačky (mám až štyri farby!),
riešenia minuloročných skúšok, a rozhodovania sa, aké cestoviny si dám na
obed.
Nikdy som nebola na samostatnom
prechode cez Alpy, ani som sa neživila ako pastier dobytka niekde v odľahlom
kúte Turecka, ale po tejto príprave na skúšky mám pocit, že tak trochu viem,
aké to je. V Cambridge mi college každý deň varil povinnú večeru, a niečo také
jednoduché dodávalo môjmu dňu určitú formu a pravidelnú dávku ľudského
kontaktu; no môj oxfordský college nič také nerobí. Dni sa zlievajú do
jednofarebnej kaše. Keby v Magdalen college predvčerom nepodávali na obed rybu,
ani by som nevedela, že je už piatok. Samozrejme, volám si s rodinou a na
chodbe sa sem-tam zrazím s niektorým spolubývajúcim, no inak je váha času
úplne na mne: ja sama musím dirigovať deň tak, aby som sa niečo naučila a aby
mi z toho zároveň nepreplo. Výsledok je taký, že viem všetko o svadbe
Kim Kardashian a tom masakri v Isla Viste, no mám obavy, že nie dosť o ekonómii.
Jednoducho povedané, môj
spoločenský život sa frustrovane zdvihol a odišiel niekam, kde má aspoň
nejakú šancu. Jediné, čo ma ako tak upokojuje je, že zvyšok Oxfordu je na to
rovnako. Neprejde deň, aby som na ulici nestretla študenta v plnej akademickej
rovnošate, ktorú musíme nosiť na skúšky. Zo strany univerzity to bol výborný
ťah: turisti to milujú a ja z toho vždy zdravo spanikárim a hneď
sa mi lepšie učí.
Takže ešte dva týždne. Sľubujem,
že budúcu nedeľu napíšem niečo zaujímavé a pozitívne, tak, ako sa na Oxford patrí, ale toto je momentálne moja realita.
Koniec koncov, vy si teraz kliknete niekam inam, kým ja v tom ostanem, tak sa nesťažujte.
