Prešiel týždeň a veľa sa toho nestalo: opakovanie, písanie poznámok, povzdychy nad príkladmi zo skúšok z minulých rokov. No napriek všetkému to tu nie je až také monotónne, ako by sa mohlo zdať: každý deň môžem ísť do inej knižnice.
Nesmejte sa, náhodou je to jedno
z najdôležitejších rozhodnutí, aké musím každý deň urobiť. Niekde je veľa
ľudí, niekde sú malé stoly, niekde je zima, niekde nie je dobré svetlo –
v tieto dni všetky tieto faktory zrazu nadobúdajú nevídanú dôležitosť. Ak
nájdem dokonalé pracovné podmienky, ekonómia mi určite do mozgu naskáče sama...
Napríklad Radcliffe Camera – to
je tá okrúhla knižnica – vyzerá nádherne. V krajšej knižnici som ešte asi
nebola, a asi ani nebudem. Zvonku vyzerá neskutočne a starobylo,
a v akúkoľvek dennú hodinu si ju fotografujú turisti, takže keď
vchádzam, cítim sa ako celebrita. A je to jedna z mála budov, ktorá
si svoje vonkajšie kúzlo zachováva aj vo vnútri. Mohutné oblúky a kamenné
steny vytvárajú dojem, že sedím v stredovekom kláštore: tak ako mnísi pred
stáročiami, vlastne aj tu všetci znova a znova prepisujú knihy, ktoré
ležia na stole pred nimi. Potom vyjdem na prvé poschodie a mám pocit, že
som nejakým zázrakom vošla do inej budovy. Okrúhla miestnosť je vysoká
a zaliata svetlom a bohatá výzdoba na vysokom kupolovitom strope ma rozptyľuje
od učenia. Tá nádherná kupola je však zároveň aj problémom: zvuk sa tu
bezstarostne šíri priestorom a ja počujem každé zívnutie, každý šepot.
V Knižnici sociálnych vied
je ticho ako v klimatizovanom hrobe. Oblúky a arabesky boli nahradené
jednoznačnými rovnými líniami; po pár dňoch si uvedomujem, že sú rovnako
fascinujúce ako baroko v Radciffe Camere. No stropy sú tu nízke
a denné svetlo sa zdržuje len pri oknách, a tak sa tu cítim ako
v sivej škatuli. Možno architekt chcel, aby sme sa prestali zaoberať
takými prízemnými vecami ako slnko a nebo, a plne sa venovali
štúdiu... Je to škoda, zvyšok budovy (od Normana Fostera) je vzdušný a krásny.
Univerzitná knižnica sa volá
Bodleian a je presne taká majestátna, ako sa na hlavnú univerzitnú
knižnicu patrí. Má tvar štvorca, s nádvorím uprostred, a už
v tom nádvorí sa cítim ako v knižnici, aj keď je to len kameň, gotika
a sochy. Vnútri je niekoľko čitární, steny sú obložené knihami, ktoré sa
od starožitnosti líšia len tým, že ich niekto používa, a z okna je
výhľad, ktorý sa nezmenil prinajmenšom tristo rokov. Nie sú tu síce žiadne učebnice
ekonómie, no chodím sem rada, lebo je tu veľa akademikov, pri ktorých sa
neodvážim stále odbiehať na facebook.
Bodleian a Radcliffe Camera
sú spojené podzemným tunelom, v ktorom je ďalšia časť knižnice a kde
to vyzerá ako na vesmírnej lodi z rokov sedemdesiatych. Nie je tam žiadne
denné svetlo (ako to väčšinou v podzemí býva...): vojsť sem znemená
vystúpiť mimo čas. Rád sa tu učí môj slovenský spolubývajúci Adam. Študuje
históriu v tomto mimočasovom priestore, určite v tom bude nejaký
filozofický paradox.
No mojím favoritom bola tento
týždeň knižnica Taylorianského Inštitútu. Zvonka nevyzerá veľmi lákavo,
a vstupná hala by niečím silne pripomína bánovský gympel, no potom vyjdem
po schodoch do hlavnej čitárne a som ohromená. Štvorcová miestnosť je celá
obložená svetlým drevom a vysokými oknami dnu prúdi teplé svetlo. Police
sú zaplnené starobylými knihami a na jednej strane stojí majestátny krb.
Pracovné stoly sú zvrchu potiahnuté kožou, aby sa na nich lepšie písalo,
a stred miestnosti vypĺňa obrovský okrúhly stôl s okrasnými nožičkami.
Keby sa nám pod nohami neváľali káble od počítačov, mohla by som si
predstavovať, že sedím v rodinnej knižnici nejakého aristokrata. Popri
jednej zo stien vedie malé železné točité schodisko na galériu. Je tu tichšie,
svetlejšie a úžasný výhľad na celú čitáreň: všetky miesta bývajú obsadené do
piatich minút po otvorení knižnice.
