Začal sa posledný trimester tohto
akademického roka, celkom vhodne nazvaný Trinity (ten prvý bol Michaelmas,
druhý Hilary). Na makroekonómii preberáme finančnú ekonómiu, čo je to, čo si asi
väčšina predstavuje jednoducho ako ekonómiu: dlhopisy, úrokové sadzby a modely
kapitálových výnosov a cien na burze. Vcelku praktické, ale problémom je, že vo finančnej
ekonómií sme viac ako hocikde inde nútení vybrať si medzi modelmi, ktoré dokážu
zachytiť realitu, a tými, ktoré dávajú zmysel. Ani samotný prednášajúci sa
nepokúša skryť skepsu nad tým, koľko málo toho vieme.
Na mikroekonómii rozoberáme
niečo, čo sa (podľa google – po slovensky v ekonómii neviem takmer nič)
volá ekonómia blahobytu: teória toho, ako zmysluplne dospieť k celospoločenským
rozhodnutiam a ako zistiť, čo je pre spoločnosť najlepšie z ekonomického
hľadiska. Neskutočne zložitá téma, v istom smere podobne ubíjajúca ako
finančná makroekonómia. Ako môžeme povedať, čo je pre spoločnosť najlepšie, keď
nedokážeme porovnať šťastie dvoch ľudí?
Prvou látkou v Ekonómii blahobytu
bol Arrowov Všeobecný teorém nemožnosti, ktorý dokazuje, že to, čo by väčšina z nás
pokladala za spravodlivé a demokratické voľby, je prakticky nesplniteľné.
Tento princíp sme si hneď demonštrovali počas nasledujúcej prednášky
makroekonómie, kde sa niektorí spolužiaci snažili presadiť, aby sme mali na
cviká všetci len jedného učiteľa. Teraz sme totiž rozdelení do piatich skupín a každú
učí niekto iný; a keďže oxfordskí PhD. študenti napriek všetkému nie sú roboti, každý
učiteľ je trochu iný a prirodzene má svoje slabiny. No a niektoré skupiny
sú vedené samotnými prednášajúcimi, čo sa ostatným nepáči... Nechápem však celkom,
prečo sa ozvali až teraz, keď v tomto systéme fungujeme už od začiatku
roka... Asi to bude skúškami. Takže teraz mi v emailovej schránke sedí anketa a vzhľadom na svoje najnovšie mikroekonomické vzdelanie to ani len nemôžem s čistým svedomím vyplniť, lebo Arrow.
Sama zo sebou som sa stavila,
koľko odsekov mi potrvá, kým začnem hovoriť o skúškach. V tieto dni
pred nimi niet úniku, a bohužiaľ sa to tak skoro nezmení. Čokoľvek
robím, kdekoľvek som, malá húževnatá časť mojej mysle neustále prehodnocuje,
aký dopad to bude mať na moju predskúškovú prípravu. Koľko úloh som mohla
vypracovať, kým napíšem tento blog? (ani jednu, neskutočne mi to trvá)
Prednášky sa skončia o tri týždne, potom nám dajú tri týždne pokoj, a potom...
Vidíte, už na to musíte myslieť aj vy.
